/fotografia z 2. premiéry Krútňavy v SND, réžia K.L.Zachar/

Toto základné východisko absentovalo na renovovanej premiére Krútňavy v novej budove Slovenského národného divadla. Majster Jakubisko, ktorého si inak považujem za jeho prvotiny a prerozprávanie Jarošovej Tisícročnej včely, sa ozaj diela zhostil filmársky. Z poviedky Mila Urbana, libreta Štefana Hozu ale najmä z hudby Eugena Suchoňa si toho veľa nenechal. Iba to najpotrebnejšie, príbeh, text a hudbu. To čo priniesol na prvú scénu SND možno charakterizovať za bombastické výtvarné dielo, ktorému režisér podriadil všetko – aj hudbu. Iste, režisér má právo vlastnej interpretácie, ale na základe poznania hmoty, s ktorou narába a ňou je hudba. A tá musí v priestore znieť, nestačí ju len vidieť a to ešte kukátkom ignoranta pôvodného autorského zámeru. Slovenská dedina zostala len v kostýme otca Štelinu, ktorý ako hamletovský duch je nositeľom predtuchy o vrahovi vlastného syna. Táto shakespearovské téma, aj keď len v prostredí malého národa potrebuje podobne, ako aj Hamlet, či Mackbath, pátos, úctu k tradícii a duchovnému odkazu národa, z ktorého opera vyšla. Podriadili sa jej všetci Urban, Hoza aj Suchoň. Režisér zastal na úpätí maďarskej pusty, kde sa preháňajú šviháci v klobúkoch a odevoch maďarských kočišov. Mal som dojem akoby starý Štelina zablúdil, inscenačne, do Székesfehérváru. Pritom milujem Bartóka a maďarský romantizmus.

/fotografia z 2. premiéry Krútňavy v SND, réžia K.L.Zachar

moja mama je druhá zľava/

Ak hovorím o úcte, tak potom aj o prístupe k preneseniu diela zo starej historickej budovy do nového teátra. Veľké hľadisko, aj javisko. Všetko sa krúti a bliká. Univerzálna show, na ktorú sa premenila Krútňava nahradila môj prvotný pocit, ktorý som mal zakódovaný už v mladosti. Otec s mamou boli ako členovia Národného divadla priamymi účinkujúcimi vo svetovej premiére tohto úžasného diela. Mama ako členka zboru si Krútňavu odkrútila niekoľkokrát. Sama spomína na Fera Zvaríka ako na vynikajúceho herca, ktorý stvárnil úlohu starého Štelinu. Súčasná réžia si nedala ani toľko námahy, aby v novom priestore zmenila aranžmány výstupov, kde sólista, vzhľadom na akustické problémy novej scény, zaniká v zboroch, nehovoriac o presilovke orchestra, ktorý dominuje nad všetkým. Ani pán dirigent Lenárd to nemohol zachrániť. Jednoducho nový operný priestor nie je vhodný na filmovú réžiu akejkoľvek opery.

Jediným zážitkom popri nádhernej hudbe boli výkony protagonistov. Slovenské spevácke umenie je naozaj už svetovým štandardom. Miro Dvorský /Ondrej/ a Janko Galla /starý Štelina/ by iste ulahodili aj majstrovi Suchoňovi. Ich spevácke ale aj dramatické umenie je na vysokej úrovni. Prekvapil ma aj zbor SND. Dnes už evergreeny, zbory na Ondrejovej svadbe, sa mohutne niesli sálou. Bol to veľký zážitok.

Cez prestávku som mal čas sledovať tváre návštevníkov, ktorým kraľoval náš pán Prezident. Poniektorým sa akosi na ich tvárach objavoval otlačok kŕču, ktorý sa im tisol do očí pri počúvaní hudby, ktorej nerozumeli, ale ktorú poznali z učebníc dejepisu, či hudobnej výchovy. A tak sa patrí, aby boli aj napriek tiesnivému pocitu z hudby nadšení. Tlieskali a trpeli, pretože Suchoňova akordika, ktorú ja nazývam chromovanou diatonikou, sa akosi nepodobala pesničkám z Hitov storočia alebo zo Superstár. Že sa mýlim a hovorím nezmysly? Počkajme si na reprízy. Som zvedavý, koľkokrát sa Štelina a Katrena objavia na doskách opery a koľkí kultúrni Slováci si ich prídu vypočuť. Žiaľ nie sme, ako hudobná verejnosť, nastavení na vnímanie hudby minulého storočia. Zostali sme na úrovni romantickej talianskej opery, ktorá je vo svojom žánri iste nádherná a má veľkú väčšinu svojich divákov a poslucháčov, ale predsa aj hudba sa vyvíja a s ňou, aspoň tí, ktorí si hovoria, kultúrni, by sa mali naučiť počúvať aj iné hudobné štýly.

/fotografia z 2. premiéry Krútňavy v SND, réžia K.L.Zachar/

V Krútňave ide o veľa. O lásku k národu, o krásu, ktorá by sa mala zachovať aj pre budúce generácie a novosť, ktorá pri počúvaní Suchoňovych diel je stále aktuálna.

A čo Slovenské národné divadlo? Má za sebou aj s pani riaditeľkou iba prvé kroky. Sú to kroky neznámych ľudí v neznámych priestoroch. Musia sa prezentovať, dokázať, že na to majú, reprezentovať slovenskú divadelnú, tanečnú a hudobnú kultúru. Nič také by som pochybovačne netvrdil, keby sa v bulletinoch premiér objavili také mená riaditeľov SND ako Peter Dvorský, Juraj Kukura alebo Dušan Jamrich, pretože tí by ma nenechali na pochybách, čo rozumejú svojmu remeslu. Aj stodola potrebuje známeho a skúseného sedliaka, divadlo nie je ničím iným.

 Ľubo Belák

22.5.2007