Niektoré dobré zvyky sa nazachovávajú. Voľakedy, keď sa stavali bankové domy, sporiteľne, poisťovne a iné inštitúcie symbolizujúce prosperitu spoločnosti, bolo dobrým zvykom, že v takejto budove sa našlo miesto aj pre kultúru. Keď píšem, že voľakedy, myslím tým časy spred päťdesiatych rokov. Napríklad Hviezdoslavovo divadlo. Bolo súčasťou stavby banky, ktorá sa začala stavať začiatkom štyridsiatych rokov. Alebo kino Tatra, potom Pohraničník. Nachádzalo sa v budove Tatra banky, postavenej ešte za monarchie architektom Harmincom, špecialistom na reprezentatívne budovy. Aj v budove Národného múzea, od toho istého autora, je vraj kdesi vnútri dávno zabudnutá divadelná sála. V Čechách je takých príkladov habadej. Spoločnosť, ktorá začala koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia prosperovať, sa prejavila tým, že stavala. Súkromné vily, ale aj verejné budovy. Mimochodom, vtedy sa súkromné vily nestavali tak, že ste si zavolali švagra, vytiahli múry, kamarát vám urobil elektrinu a manželka varila murárom. Občan, ktorý mal na to, aby si postavil dom, zveril túto úlohu architektovi. Tých bolo v každom väčšom meste zopár, lebo v každom väčšom meste sa našli prosperujúci občania, ktorí chceli stavať. Náš problém, problém minulých desaťročí, bol asi v tom, že stavať chceli aj tí, čo na to nemali. A tak museli šetriť. Najjednoduchšie bolo ušetriť na honorári pre architekta. Preto Slovensko vyzerá tak, ako vyzerá. Za posledné roky sa už situácia zmenila k lepšiemu. Hoci... keď z času na čas zazriem niektoré novostavby, plody tzv. podnikateľského baroka, nie som si istý, či autormi týchto medovníkových chalúpok nie sú sami majitelia. V tomto prípade pravdepodobne nechceli ušetriť na architektovi, pretože šetriť nemusia, jednoducho architekta nepotrebujú. Sám sebe architektom, tak sa dá charakterizovať tento nový sloh. Zaujímavé je, že šaty si dá človek ušiť u krajčíra, ale dom si trúfa postaviť sám. Zovňajšok je vraj zrkadlom duše. Aj dom patrí k zovňajšku. Podľa domu, či zvonka, alebo znútra, možno usúdiť, či je majiteľ konzervatívny, či má odvahu na netradičné riešenia, či sa utápa v priemernosti, alebo či by radšej nemal bývať inde a v niečom inom. Postaviť dom znamená aj istú, pomerne veľkú zodpovednosť. Napríklad voči okoliu. Aj voči potomkom, lebo majiteľ rozhoduje o tom, v akom prostredí vyrastajú jeho deti. A keby táto zodpovednosť nebola v minulosti existovala, nebolo by dnes v našom meste toľko pekných domov, na ktoré sa oplatí pozerať.
        Napríklad tá Tatra banka, kde bolo kino a dnes je tam namiesto neho divadlo. Alebo budova bývalej roľníckej banky, aspoň myslím, kde bolo kino Slovan, predtým Nástup a dnes je tam divadlo West. Alebo hotel Tatra, kde je kino Tatra, predtým Lux a je tam ešte stále aj divadlo. Čudujem sa, že v takých domoch ako nová budova Slovenskej poisťovne, nová budova Tatra banky, Národnej banky, v rekonštruovanom hoteli Carlton, v hoteloch Forum a Danube sa nenašlo miestečko pre malú divadelnú sálu, alebo exkluzívne kino pre náročného diváka. Kto iný ako takéto inštitúcie by si to mohol dovoliť? Asi to investorom nenapadlo. A ktovie. Možno to nenapadlo ani architektom. Niektoré dobré zvyky vymreli.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-------------------------------------------------------------------