Bol raz jeden žobrák. Celkom obyčajný žobrák. Celý svoj život strávil tým, že sedel pod bránou a žobral. Prosil okoloidúcich, aby mu do malej špinavej misky, ktorú našiel na smetisku, dali nejaké drobné. Niekedy mu niekto niečo dal a žobrák si kúpil niečo na obed. Vtedy bol na vrchole blaha a takto prežil celý svoj život.

Jedného dňa ale žobrák náhle zomrel.  Na svete po sebe nechal iba tú malú misku. V ten deň sa jeden mních prechádzal po ceste k žobrákovej bráne. Vždy, keď tade išiel, dal starému žobrákovi nejaké peniaze a prehodil s ním pár slov.

Ale dnes tam žobrák nebol. Bola tam iba tá malá mištička. Mních si ju vzal so sebou a vyleštil ju. Pod vrstvou prachu a špiny bolo rýdze tepané zlato.

Mních sa veľmi prekvapil a šiel za svojim Majstrom povedať mu o žobrákovi. Majster príbeh vypočul, zobral do rúk žobrákovu misku a povedal: „Tento žobrák mal celý život v rukách zlato, keby túto misku predal, už nikdy by nemusel žobrať. Tak sa ale správajú aj niektorí ľudia. To najcennejšie, seba, svoj charakter, dušu aj myseľ si nevážia a nepoznajú svoju cenu. Prichádzajú o svoj charakter pre viac peňazí, pre ktoré ich zajtra možno zabijú v ich vlastnej posteli. Prihádzajú o svoj názor a slobodu v snahe podobať sa niekomu, kým aj tak nikdy nebudú. A nemali by chcieť byť nikým iným, ako samým sebou. Týmto ľuďom aj tak nikto nikdy nedá nič cennejšie, ako už vlastnia. Sú ako ten žobrák, ktorý aj tak nikdy nedostal nič cennejšie ako to, čo celý čas držal v rukách.“

                                                             Prerozprávaná čínska poviedka

Čo Vám rodičia povedli, že je dôležité pre šťastný a úspešný život? Dobre sa učiť, aby ste dobre zarobili a podobné veci? Zaistí Vám šťastie a spokojosť?  Pri tomto školskom systéme... neviem, neviem.

            Ale učil Vás niekto, akú máte hodnotu a čo všetko môžte dokázať? Všetci idú do čo najlepších škôl s čo najlepším menom, potom na vysokú školu pre nejaké vážne a rešpektované povolanie a potom do čo najlepšieho zamestnania. Založia si rodinu a v tridsiatke zrazu zistia, že nevládzu ďalej a práca ich už nebaví. Syndróm vyhorenia... inak, celkom častý.

            A prečo tak ľahko ľudia veria, keď im niekto povie niečo zlé, aj keď to vôbec nie je pravda? Prečo na tom až tak záleží?  A prečo si toľko ľudí vôbec neverí? Ak niekto šíri klebety, nie je to snáď najmä jeho problém? Nehovorím, že na tom nezáleží, lebo záleží a veľmi, ale prečo si to toľko ľudí pripúšťa  a venuje tomu čas, energiu a zbytočné emócie?

            Lebo si neveria... prečo Vám má záležať na tom, čo si niekto myslí o Vašom novom svetri, keď ho máte radi? A ešte keď toho človeka neznášate... asi nemal nič už iné ako tému rozhovoru. Priatelia vám to všetko dokážu povedať do očí, nie?