ONA
Každý môj krok sprevádza jej dych. Žiadny tieň, šuchot lístia či praskanie konárov pod nohami. Len ja a ona. Jej sliedivé oči vidia všetko, aj môj strach z toho že príde a ja už viac nebudem mať šancu ujsť. Zatiaľ mám aspoň chabú nádej. Ktovie, možno ju prestane baviť poľovačka na mňa. Som ako splašená zver ktorá už nemá kadiaľ uniknúť, no aj tak nečaká na svoj osud. Zmetene blúdi húštinami lesa a snaží sa prekabátiť poľovníka. No ona má aspoň šancu na rozdiel odo mňa, ja už viem že ma chytí, skôr či neskôr sa to stane. Necháva ma len vybrať si tú chvíľu keď už pre mňa bude všetko stratené. A ja sa neviem prinútiť prestať bojovať, stále sa snažím vzdorovať. Cítim sa ako prikovaná o stenu – márna snaha odsúdenca. V mysli mi občas prebehne myšlienka. Čo keby som prestala utekať? Možno to už nebude pre ňu také zábavné a nechá ma ísť, akoby sa nič nestalo a pre mňa zostane navždy len nočnou morou jedného sna. Ale nie, to sa nestane, ach kiežby to bol len sen a ja by som sa mohla kedykoľvek zobudiť.
Čas plynie a ja pomaly strácam hlavu, už nevládzem, padám na kolená a so zatajeným dychom očakávam jej príchod. Neprichádza... Žeby sa ona sama naľakala mojej pokory? Kto vie, možno ani nieje taká strašná ako sa o nej hovorí, veď nie všetko je vždy také ako sa na prvý pohľad zdá. Asi len nikto nemal možnosť bližšie ju spoznať a povedať ostatným aká v skutočnosti je. Pravdu povediac ani by nemal ako, lebo keď sa s ňou dá niekto raz do reči, nemá viac miesta medzi ľuďmi.
Pomaly vstávam zo zeme, okolo mňa je jasný deň, alebo sa mi to len zdá?? Všetko je také krásne, nemôžem tomu uveriť – veď len pred chvíľou som prežívala muky! Nesmelo kráčam cestičkou a rozmýšľam ako je to všetko možné. Prichádzam k okraju útesu. Rozhliadam sa , všade kolo krásna zeleň, samé zvieratá pokojne sa pasúce na rozľahlých lúkach, len keď pozriem dolu vidím bezodnú roklinu plnú neznáma. A predsa, tá roklina ma láka viac ako okolitý svet. Áno, až teraz som pochopila aká je len zákerná. Nie, nezbavila som sa jej.. nepodarilo sa mi to. Práve teraz ma dostala tam kde chcela – do svojej pasce. Ovláda ma, ovláda moje myšlienky, moje konanie. Všetkému je koniec. Ona to vyhrala, nakoniec ako vždy – lebo pred ňou nikto nikdy neušiel. Nevládzem ju premôcť, už nemôžem. Vrátiť sa nedá a mne už nezostáva nič iné iba sa podriadiť jej vôli. Už cítim len chladný vzduch okolo seba – jej dych a koniec. Presne tak ona ma dostala, ona – smrť.
Komentáre