A pritom sa toho zajtrajška vlastne bojím.

Pozerám, ako sa z ľudí, čo so mnou kedysi chlastali do rána stávajú fešáci v kvádrach, ktorí chodia na kávu a potom do posilky a von len občas a len ak majú náhodou svoje polovičky na služobkách. Tí čo neprestali balia po tých istých baroch 16tky, ktoré prepadli kúzlu retro a nemajú strach z veľkých vtákov. Prípadne trosky, ktorým sa každý druhý zdráha podať ruku a už si ma v zásade ani nepamätajú. Nie, žeby to nebolo vzájomné, hoci... Ja si trochu pamätám.

 Slečnu s kokaínom na bradavkách ako kočíkuje bábo a ďalšiu, čo lozila po chlapoch až našla, čo chcela, len aby to stratila a tak lozí po horách a blbne.

Ľudí a ľudí, ktorým som vstúpil do života a ktorí mi doň vstúpili tiež a teraz sa strácajú kamsi za kulisy detí a hypoték a lízingov a iných, ktoré mi nič nehovoria.

Len ja trocha stojím.

A stojím a stojím, nech je to dnes, či zajtra, s tým, či oným, v zásade sa nič nekoná. Ďalšia práca ako iná a ďalší priatelia na jedno, či dve použitia, medzitým trocha chlastu a sexu a všadeprítomný cigaretový dym a sneď a šedá farba zimy, ktorá sa prediera tak hlboko do kostí a nedá sa jej zbaviť, ničím.

Pozerám na kôpku účtov a kôpku kníh a budík a vianočný stromček, ktorý mi na stôl položila drahá, od ktorej som dnes utiekol, lebo mi chýbalo trocha noci a hviezd. Keď som utiekol od spoločnej budúcnosti a snov a hypoték a auta na lízing a schúlil sa v kutici, kde mám ešte stále toľko vecí.

V čase medzi včera a zajtra sa dá... Prežiť. Oslepnúť a ohluchnúť a robiť to ako všetci. Unášať sa. Nechať sa unášať.

Chlastať len trochu a šukať len trochu a trochu fetovať, len toľko, čo spoločnosť dovolí. Chodiť trocha do sveta, trocha žrať, nechať si narásť malý pupok a byť len trochu spurný, lebo niekde za rohom čaká veľký strašiak – vyhadzov a všetečná otázka: „Čo potom?“

A za ďalšími rohmi príbuzní a priatelia a známi, ktorí predsa vo vašom veku dosiahli o toľko viac.

A zrazu sa zobudíte vedľa niekoho, komu by ste chceli dať všetko. Úsmev.

Možno. Možno len preto, že ste už viacmenej mŕtvy a jediné ako môžete cítiť je cez tých druhých, na ktorých vám záleží. Možno. Chcete to všetko. Utiecť, či zostať. Byť smutný, či smutný.

Unavený kefovaním zaspíte s cigaretou v ústach. Dnes ešte nezhorí. Tma pohltí všetky pochybnosti až na tie, ktoré prídu zas zajtra. Či je všetko toto to, čo ste od života chceli.

Žiť ten svoj.