- Ahoj. Potrebujem s tebou hovoriť. Môžem prísť? - jej hlas znel strašne smutno.
- Vravela si,že viac nesmieš. - jeho hlas neznel veselšie.
- Vravel si,že môžem zmeniť rozhodnutie.
- To môžeš.
- A môžem prísť?
- Prečo sa pýtaš, keď odpoveď poznáš?
- Cítim váhanie.
- Pred tebou človek nič neutají.
- Tak môžem prísť?
- Čoho cítiš viac?
- Hneď som u teba. Nepotrebuješ niečo? Vezmem ti cestou.
- To,čo by som potreboval, nikde nekúpiš.
- Čo je to?
- Necítiš?
- Nie.. Mám hlavu inde.
- Hmm...
- No nič.. Idem..

Telefón onemel. Keď sa ozval zvonček pri dverách, ešte stále sedel v polohe, v akej s ňou rozprával. Tešil sa na ňu. Na ten závan čerstvého voňavého vzduchu,čo stále priniesla. Aj keď prichádzala väčšinou smutná, odchádzala iná. A toto ho tešilo. Že bol ten,čo jej nalial silu ísť ďalej. Ale.. Netušila, čo ich stretnutia robili s ním. Do akej depresie ho privádzali. Ako veľmi ho boleli. Vedomie,že chce.. a nesmie..

Z myšlienok ho vytrhol zvonček. S hlbokým  povzdchom šiel otvoriť. Stála tam so smutným úsmevom na perách zabalená do dlhého šálu.
- Poď. - uvoľnil jej cestu.
- Ďakujem.
Vstúpila do bytu a hneď zhodila zo seba nánosy vrchného ošatenia. Ostala len v tričku a rifliach. A v úsmeve.
- Choď do izby, uvarím čaj. - povedala.
- Ja som domáci. - upozornil ju.
Ticho sa na neho zadívala. Dlho. Ten pohľad pálil,ale.. Vydržal ho.
- Ok.. Ako chceš. - stratila sa v izbe jeho jednoizbového bytu.
Keď prišiel s čajom na kolenách, sedela pri veži a prehrabovala sa v cdečkach.
- Hľadáš niečo? - opýtal sa ticho.
- Áno. Vieš čo. - odpovedala neotrhajúc pohľad z kopy nosičov.
- Nehľadaj. Nie je to tam. - povedal a ona nechápavo na neho pozrela. Odolal jej pohľadu mlčaním.
- Rozumiem. - povedala ticho a vybrala cd s rockovými baladami. - Môže byť toto?
- Nemôže - pomyslel si on,ale nahlas to nevyslovil. Modlil sa, aby si nevšimla,ako veľmi trpí. Vedel,že akonáhle by to zistila, odišla by a viac by sa nevrátila. Áno, bolo by to pre neho lepšie. Určite áno. Ale.. Kedy? Vedel by žiť bez týchto jej občasných návštev? Vedel sa vzdať chvíľok, kedy mal pocit,že ešte je na niečo dobrý? Nevedel. A tak trpel. Nesmierne.

- Tak o čo ide? - opýtal sa jej a ona sa presunula k nemu berúc si šálku pariaceho čaju do rúk.
- Veď vieš. - povedala s pohľadom upretým do neznáma srkajúc horúci čaj.
- Viem. Zase si sa vyčerpala. Dala si zo seba všetko a dala si to tak neekonomicky,že sa ti to nevrátilo, že?
- Znie to ako výčitka. Jedna z mnohých.
- Necítiš v tom obdiv?
- Nie.. necítim. A ani ho už cítiť nechcem.
- A čo chceš cítiť?
- Pokoj.
- A necítiš?
- Nie. Mojej duši je tesno.
- To znie samovražedne.
- Že? - opýtala sa s poloúsmevom.
- Uhm.. - povedal on a pohodlnejšie sa usadil vo svojom kresle.
- Rozumiem, máš to ťažšie,ako ja. - zháčila sa zrazu.
- Nehovorme o mne. Nemám to vôbec ťažké. Teda.. NIe tak,aby som svoje "ťažké" nedokázal niesť..
- Ja tiež dokážem. S tebou..
- Som rád,že môžem byť nápomocný.
- Mohol by si byť viac..
- Ale?
- Nesmieš..
- Nesmiem..
- Zhodli sme sa..
- Áno..
- Je mi s tebou fajn. Cítiť tu taký pokoj. Obrovský pokoj. Nikto sa za ničím neženie. Za svojimi úspechmi. Hlava nehlava. Nevidiac,čo všetko cestou ničia. O čo všetko sa ochudobňujú. Tu je všetko také pokojné. Odrazu máme celý svet pri nohách. Ty..a ja.. Som hrdá na to,že môžem byť s tebou. - príval jej slov ho zasiahol. Aj ruka,ktorú mu položila na stehno. Pálila.
- Som rád,že to tak vnímaš. Vždy si vnímala viac,ako iní. To je tvoj dar. Tvoje prekliatie.
- Tak..
- Nemysli na to. Ideme sa venovať práci?
- Preto som tu.
- Tak poďme na to.
Vstala zo sedačky a priniesla ich pracovný kufrík. Podala mu jeho blok a pero. A vzala si ten svoj.
- Kto skončil? - opýtala sa listujúc v bloku.
- Ty.. - povedal on pozorujúc ju. Cítila ten pohľad. Dvihla hlavu a v očiach mala napísané všetko. Jej pery mu to potvrdovali.
- Keby som ťa mohla to, čo nesmiem - premenila by som na skutočnosť náš sen..
- Keby si premenila na realitu to,čo sa mi sníva, odrazu prestal by som životom krívať..
Dvihla hlavu od písania. Jej úsmev ho hrial. Aj to ostatné.
- Perfektné. - smiala sa.
- Pokračuj. - usmial sa aj on.
Zamyslela sa.
- Vieš čo teraz cítim? - povedala a on vedel,že mimo hru..
- Viem.. Nehovor to..
- Mlčím.
- Musíš..
- Áno.. Musím.
- Ja tiež..

Dlho takto sedeli. V ušiach im rezonovali vypovedané slová podfarbené rockovými baladami. Zrazu sa obaja prudko rozpísali. Hra začala..