Plakala som. A plakal i deň. Žialil na prebdenou nocou. Deň je otrokom slnka. Nikdy nezažije ako sa vášeň noci zarýva do žíl. Ako ochromuje zmysly. Podmaňuje si. Deň je úbožiak. uväznený žiarou slnka, nikdy nezažije strach z tmy, z neznáma. Čo na mňa číha za rohom? Ľutujem ťa, priateľu. V noci všetko naberie iné odtiene. Iné farby. Iné pocity. Noc je stelesnenie krásy. Usmieva sa na mňa hviezdnatými očami a ja, úsmev jej vraciam perami. Ľutuj deň, že nezažiješ ródeo nočných motýľov v srdci. Plakala som. Za prebdenou nocou. Že už skončila a znovu sa ujal vlády ten chudák deň. Plakala som, že mi tak rýchlo odišla. Bez rozlúčky, začala blednúť, až celkom vybledla. Ach, aký rozmar. Plakala som, za svojou nocou, ktorá mi bola priateľkou. Za ňou, čo ma ukryla pred sebou samou, ochránila ma od tŕňov bolesti. Plakala som za ňou, že spolu s ňou odišiel i on. A nič mi tu nenechal. Pár nočných slov a prísľub o ďalšej temnote. Či je len lákavá! Tá bosorka noc, čo začarúva mozog a púšťa opraty predstavivosti a fantázii. Či mi len chýba!. V ktorej tme bola som chránená. Krásna. Milovaná. Či mi len chýba tá jej prudkosť. City, ohnivé a predsa mrazivé ako studená sprcha. Našpliechané do tváre... Krásna noc. Príď si už po mňa. Plakala som. A plakal i deň. Za prebdenou nocou. S tebou.