Sedím v aute a pozorujem okolie, ktoré míňame. V diaľke už vidím tabuľu, ktorá nám oznamuje, že sme v cieli našej cesty. Po pravej strane nás víta cintorín (toto nie je pokus o sarkazmus, ale tvrdá realita - a po všetkých tých rokoch, čo sem chodím už aj príjemná istota :o). Škoda, že nás nenapadlo vziať z domu nejaké sviečky. Takže nezastavíme, ideme ešte kúsok ďalej.

     Prichádzame na miesto, ktoré som spomínala v prvej časti tohto príbehu. Rodný dom mojej babky. Za ním kúsok dvora a záhrady. Dom, v ktorom vyrastala moja mama. Dom, v ktorom som prežila prvé tri roky svojho života.

     Dom aj so záhradou v uplynulých rokoch využívali naši príbuzní z tejto dediny. Lenže... Roky pribúdajú a oni sa už nevládzu starať o toto aj o svoje. Rodičia mojej mamy už zomreli. Takže rozhodnutie o tom, čo ďalej, je na našej rodine. Pre našich je to viac-menej jednoznačná záležitosť. Jediná rozumná možnosť je riešiť situáciu predajom.

     A ja myslím na to, prečo rozum musí byť vždy v konflikte s mojím vnútrom! S mojou dušou, ktorá celý život ... sníva!!!

     Stojíme na konci záhrady. Za plotom stojí moderný, asi pred tromi rokmi postavený dom. Trochu podobný môjmu vysnívanému. Vždy som si predstavovala, že keď budem veľká, dám ten náš starý dom zbúrať. A postavím si tam nový. Krajší, väčší, modernejší.

     Pozerám na susedný dom. Do očí mi svietia lúče zapadajúceho slnka a cítim, ako mi oči začínajú slziť. Otočím sa preto slnku chrbtom a pozerám na prežitú minulosť.

     Neviem, čo sa mi odráža na tvári. Cítim len to, čo sa deje vo mne. Cítia to aj ostatní okolo mňa. Mama, ktorú moje rozprávky o tom, ako tu raz budem bývať, prenasledujú skoro celý život. Teta a ďalší príbuzní. Spolu sme na tomto mieste prežívali nádherné dni. Viem, že všetci by si želali, aby som svoj sen mohla zrealizovať.

     Už dávno viem, že život nie je rozprávka. Som vďačná osudu. Dostala som do daru miesto, kde som prežila veľa krásneho. V mojich spomienkach zostane do konca života. Napriek všetkému - som spokojná so svojím súčasným životom.

     Zotmelo sa. Čaká nás rozlúčka a cesta domov. Zatiaľ tu mám ešte rodinu, kvôli ktorej sa sem budem vracať. A potom? Priateľky odtiaľto mi už neraz povedali, že môžem kedykoľkvek prísť a bývať u nich. Viem, že to by už vôbec nebolo ono. Ale... Momentálne ešte nie je dôvod myslieť natoľko dopredu. A keď raz tá chvíľa nadíde, bude treba znovu nájsť správne riešenie. Podobne, ako dnes... 

Predchádzajúce:                                                     Štipka poézie:

- Kúsok zo mňa (I.)                                                  - Neznámej láske
- Vnímanie                                                              - Nádych noci
- Krehkosť pavučín (I.)                                             - Jedno z vyznaníi
- Krehkosť pavučín (II.)                                            - V behu dní
- Krehkosť pavučín (III.)                                          
- Dnes