Stopa v snehu. Slabá, nevýrazná s neostrými kontúrami a predsa dostatočne viditeľná v rannom prítmí na ceste do práce. Je ako známy neznámy, ako kamarát , ktorý ma vedie bezpečne tam kam chcem dôjsť. Moje váhanie z toho či ísť tade, lebo tade, strach z neistej pôdy pod nohami, obavy z prvého kroku sa strácajú. Je tu stopa, biela, nenápadná a predsa iná ako ostatná beloba chladného zimného rána.Úzkosť z možného pádu sa stráca.

Niekto neznámy šiel totiž predomnou. Ten niekto neznámy vyskúšal úskalia cesty, prešiel tade kadiaľ idem teraz ja. Som mu vďačná, že mi ukázal cestu bezpečnú, s pevnou pôdou pod nohami, bez klzkých plôch hroziacich pádom, bez rizika úrazu či trvalých následkov.

Som vďačná neznámemu predomnou. Vďaka nemu môžem vykročiť s istotou do chlaného, neistého sveta.

Som vďačná všetkým, ktorí kráčali predomnou a ktorých stopy v snehu mi uľahčili moju cestu vpred.