Krásne sobotné ráno. Snažím sa vyspať opicu, ale ruch okolia mi to moc nedovoľuje. Moju nádej na pokojné vytriezvenie zmaril otec. Oznámil mi, že u susedov idú dávať na strechu novú škridlu a potrebujú tam pár ľudí, pretože ich je málo. Moc ma to neprekvapilo, pretože ten sused (nazvime ho Paľo) asi nie je v rodine moc obľúbený a v dedine tiež nemá bohvieakú povesť. Tak som povedal, aj keď s veľkými bolesťami, že pôjdem.

Keď som prišiel na pracovisko, bola už robota v plnom prúde, tak som sa len postavil na rebrík a podával škridle chalanovi, ktorý stál nado mnou (bol to mimochodom môj dobrý kamarát, takže som ešte chytil dobré miesto, lebo som s ním mohol počas podávania pokecať).

Práca išla od ruky. Všetci v dobrej nálade. Slniečko začalo pomaly pripekať, ale vetrík nás ochladzoval, takže sme sa na počasie sťažovať nemohli. O nude nemohla byť ani reč, pretože okrem toho, že bolo plno roboty, zišlo sa tu aj pár zaujímavých typov ľudí. Všelijakí „stavební profesionáli“, dedinský asociáli a podobný alkoholici, ktorý zlepšovali náladu rozprávaním historiek a svojim zväčša prirodzeným správaním, ktoré však bolo do značnej miery ovplyvnené rôznymi druhmi alkoholických nápojov.

A takto v dobrej nálade ma jeden z chlapov požiadal, že či by som mu nešiel zobrať pivo. Tak si vravím:

“Ok. Aspoň si trochu oddýchnu moje ruky.“

Zašiel som do altánku, kde bola táto chmeľová polievočka uskladnená a čo tam nevidím. Chlapík, ktorý všetkých týchto ľudí zvolával, a na strechu ktorého domu sa kládla táto škridla si tu sedí a esemeskuje.

Ostal so trochu zarazený, ale zobral som pivo a šiel od neho radšej preč. Keď som bol znovu na rebríku, behali mi po rozume myšlienky typu:

„Kurva, tak všetci chlapi sa tu idú pre jeho strechu rozdrapiť a on si tam spokojne sedká.“

Pozrel som sa späť k altánku a on tam stále sedel. Od toho momentu som si všímal jeho aktivitu, ktorá bola minimálna. Ešte aj malé dievča, ktoré tam prišlo za svojím starým otcom, bratom a strýkom (tejto rodiny tam boli tri generácie), robilo viac ako sused Paľo.

Ale aby som mu nekrivdil. Robil dačo. Vystriedal starého uja pri podávaní. Aj to iba pre to, lebo vedel, že za desať minút sa bude podávať obed. A po obede bol rovnako „aktívny“, ako pred tým. Samozrejme aj potom priložil ruku k dielu. Pravda až keď sa končilo. Aby sa náhodou nepretrhol.

Ale čo ma najviac dorazilo, bolo to, keď ho jeho stará a chorá mama požiadala o pomoc, pričom išlo určite o nejakú maličkosť a on jej naduto odpovedal:

„Veď počkaj, však nie som stroj!“

To bolo na mňa už moc. Rýchlo sme dokončili robotu a odišiel som od tohto človeka, ktorý sa mi teraz hnusil ešte viac, ako pred tým. Pred odchodom som sa ešte pozrel dozadu ponad plece a videl som Paľa, ktorý si tam spokojne chľastal s ostatnými chlapmi ako s rovnocennými. Ale on sa im ani zďaleka nemohol vyrovnať, pretože aj keď boli tí chlapi všelijakí, určite nemali taký krivý charakter a po tomto dni ani také špinavé svedomie,  ako on. Fuj!

A ešte na záver. Možno Vám to pripadá ako nejaké sprosté ohováranie, ale toto ma tak dorazilo, že som s tým musel von.

Koniec.