Vianoce boli nádherné. Biele, tak ako to najčastejšie v tomto chotári býva. Sneh pod nohami vrzgotal, tisíce trblietavých iskričiek sa z neho odrážalo, keď na prvý sviatok Vianočný do kostola kráčali. Kráčajúc hore kopcom, kde nad dedinou sa kostolík vypína, sa studený vzduch do pľúc tlačil a na perách obláčiky pary tvoril. Martina bola usmiata. Na Petra si zakázala myslieť a tak v šťastí a radosti prežívala najkrajšie sviatky roka a tešila sa na nasledujúci večer. Bola Štefánska zábava. So Zojkou, s ktorou sa viac zblížili, sa už dohodli. Pôjdu na zábavu. Len aby za stolom, ako knedle nesedeli! Toho sa najviac obávali.

Prišiel ten dlho očakávaný večer. Zojka s Martinou išli z rúk do rúk spolužiakov, bratancov, kamarátov, známych i neznámych. I Ľudmila tam bola. Ale Ľudmila náručie chlapcov nestriedala. Takmer celú noc pretancovala so svojím skoro susedom. Zhodou okolností , volal sa tiež Peter. Obaja Petrovia boli blonďáci, skoro rovnako vysoký. Ibaže tento – Peter II- sa z vojny vrátil, keď Peter I. si z vojenského dvojročného metra len prvé dni začal odstrihovať. Peter II. si Ľudmilu takmer po celú noc   v tancoch vykrúcal, na srdce pritískal a z Ľudmiliných očí žiaril jas. Aj prsty sa im popreplietali, aj hlavičky k sebe klonili a Martina sa so Zojkou len začudovane jedna na druhú pozerali.

Prešli Vianoce , dávno bolo po Silvestri, slniečko na zem stále dlhšie a dlhšie lúče vysielalo, keď Martina dostala list. List nebol podpísaný, iba adresa uvedená. Mal pečiatku pošty Znojma a tak Martina vedela , že je od Petra I. Obsah listu ju nemilo prekvapil. Okrem iného, ju Peter I. žiadal: „ Ľudka mi menej a menej píše. Nevieš , čo sa stalo? Mohla by si mi o nej napísať? Trápim sa. Zasnúbil som sa s ňou, ale neviem, či mi je verná.“ Martina bola zúrivá, nešťastná a sklamaná. Takmer dva roky, čo s Petrom I. neprehovorila. Nevedela, čo bolo príčinou, že sa dal Ľudmilou odvábiť. Za ten čas predsa len trochu zmúdrela a vedela, že len strach o Ľudmilu , ho donútil, aby jej napísal. Čakal, že ju bude ohovárať. Nie! Nebude to ona, čo mu Jobovu zvesť doručí. Napísala mu krátku správu: „Ahoj Peter! List som dostala, že bol od Teba som si domyslela podľa známky. Ako sa má Ľudmila? To ti musí napísať sama, alebo niekto, kto jej je blízky a vie, čo by ti napísať mohol. Napríklad jej brat Stano, od ktorého tak rád listy čítavaš.“ Viac Martina od neho list, ani pozdrav,  nedostala.

Peter I. prišiel na dovolenku. Veľkú. Po roku. Keď to Martina počula, čakala,snívala a dúfala, že sa stretnú, že možno ju pristaví, alebo navštívi. Uniforma mu veľmi pristala. Vykračoval si hrdo. Zmužnel. V kostole ho videla.  Nestretli sa. Ľudmila sa znovu na dolnom konci objavila, s Petrom sa za ruky držala a švitorila. Akoby sa nič nebolo stalo. Lenže stalo sa. Peter II. zostal nemilo zaskočený, keď sa dopočul, že Peter I. nešiel na návštevu za Ľudmiliným bratom Stanom, ale za samotnou Ľudmilou, ktorá mu je snúbenicou a Petrovi II. to nikto neráčil oznámiť. Peter I. sa vrátil dosluhovať vojnu a Ľudmila s Petrom II., chcela pokračovať tam, kde prestala.

„Martinka, Ľudka je taká nešťastná. Nevie , čo má robiť.“ Pristavila Martinu Ľudmilina mama. „Aj jedného Petra ľúbi, aj druhého. Petrovi II. som dohovárala, aby mal trpezlivosť, že je ešte mladá, že nevie, kto má viac miesta v jej srdiečku.  Ale on sa zaťal. On je už po vojne a chce sa ženiť. Ak sa Ľudka s Petrom I. nerozíde, čestne mu nenapíše, že ľúbi Petra II., viac za ňou chodiť nebude, nebude sa doprosovať jej priazne a nechá ju, nech je šťastná s Petrom I.“

Ako bolo, ako nie, Ľudmila sa s Petrom II. uzmierila. Je pravda, že po dedine sa neprechádzali, len v dome u Ľudmily sedávali, aby zbytočné klebety sa netrúsili a Petrovi I.do uší sa nedostali.

 Čas letel a Peter I. už koniec vojenského metra strihal. Vojna sa mu skončila a Ľudmila sa znovu na dolnom konci objavovala. Nie dlho. Po určitom čase, Peter I. sám chodil. Osud , ten veľký scenárista, nedoprial Martine, aby sa s Petrom I. stretla. Zato sa Martine, keď zasa po sobotách stromčeky sadila, prihovorila Petrova I. mama.

„Martina, Peter sa s Ľudou rozišiel. Raz v sobotu, keď bol u nej, prišiel i Peter II. Pred Petrom I. sa spýtal, ktorému Petrovi ruku podá, aby ju mohol, po celý život životom sprevádzať. Môj Peter bol prekvapený. On veril, len tomu, čo mu Ľuda povedala. A preto Petrovi II. povedal, aby ju nechal na pokoji, je to jeho verenica, tak jej nemá, podmienky do života klásť. Peter II. sa nedal. Chcel mať raz a navždy jasno a tak Petrovi I. o zábavách a milkovaní s Ľudmilou povedal. Ľumilu nevernicou označill. Môj Peter sa postavil, natiahol ruku pred seba. Ľuda si myslela, že mu má ruku podať. Peter I. ruku stiahol a riekol: „Vráť mi prsteň! Odteraz už nie si mojou snúbenicou.“ Ľudmila horekovala, Petra II. poslala preč s tým, že jeho neľúbi, že si len dlhú chvíľu stretnutím s ním zaháňala. Peter I., toto stihol ešte počuť, keď odchádzal, lebo Ľudmila mu prsteň vrátiť nechcela, ani sa rozísť s ním nechcela a tak za ním aj na dolný koniec behala, pokiaľ jej Petrova mama jasne nepovedala, že Peter I. viac o ňu záujem nemá.  Tak ubehol ďalší čas. Nie dlhý. Len pár mesiacov. Na ďalšie Vianoce ma Ľudkina mama so širokým úsmevom oslovila: „Budeme rodina.“