Vždy hovorím, že cestovať hromadnými prostriedkami je život obohacujúca činnosť. Na cestách zažijete situácie, kedy neviete, či sa máte smiať, plakať, alebo oboje naraz...Stretnete ľudí, pri ktorých neviete, či sa na nich máte smiať alebo plakať. alebo oboje naraz. A takúto slečnu som mala možnosť stretnúť práve dnes.
Vyzerala obyčajne, možno s trochu zmäteným výrazom postrelenej srnky. Chodila so svojím "ájfónom" hore-dole a vôbec jej nevadilo, že je ulička vo vlaku tradične prepchatá dopotenými ľuďmi v zimných prešivákoch a s lodnými kuframi. To by možno nebolo až tak netradičné, veď volala s mamou a vtedy sa napr. aj ja musím prechádzať, keby hrozila akútna trombóza spôsobená zvýšeným tlakom v žilách. No to ešte nebolo nič. Sranda začala v momente druhého telefonátu. A to mi verte priatelia, viem čo to je, keď sa čas stane pojmom relatívnym...
Najprv som nevedela odhadnúť, či plače alebo sa smeje. Od chrbta neviem čítať ľuďom z tváre a to si myslím, že som o level vyššie od priemerného občana. Aspoň čo sa týka odhadu emócií. No keď som začula slová: chrobáčik, astronaut, Mliečna dráha a jednorožec v jednej vete,vedela som, že odbila hodina, kedy mi IQ poklesne najmenej o 30bodov..A to sme boli ešte len v Piešťanoch..Keby som bola tušila, čo všetko si vypočujem, bola by som (prisahám!!!) vystúpila.
To, že asi 20-ročná, ževrajuvedomelá vysokoškoláčka hovorí svojmu frajerovi o tom, ako by najradšej cestovala na Mliečnu dráhu, na ktorej sa aj podľa mojich slabých astronomických základov už teraz nachádzame, to je dosť silné kafe aj pre odolné povahy. Neviem kde nabrala, že by musela už teraz vycestovať, aby tam dorazila práve v deň svojich 98. narodenín, ale zjavne som silu jej intelektu a pokročilej násobilky značne podcenila. Ak ste videli video o "Intergalaktickom kosoštvorci" na Tyrura.com, viete si predstaviť približne o čom hovorím. Kvetnatý prejav s básnickými otázkami, či tam budú aj jednorožce ako v rozprávkach, v kombinácií s výraznou hlasovou moduláciou alá Zlatica Puškárová, sa vryje do pamäti aj človeku so značným pamäťovým defektom.
Iná spolucestujúca nezabudla pred Novým Mestom so smiechom poznamenať, že nasleduje tunel. A že pokiaľ nemá intergalaktické prepojenie, preruší ju to. Samozrejme že to prepojenie mala, takže kvákala celú cestu tunelom o tom, ako je tam tma a kedy už budeme vonku. A keď sme boli vonku, so svetlom sa jej vrátila pamäť a zasa začala o tých jej astronautických hovadinách.
Ani si neviete predstaviť, aké lakte som rozdávala tej mase tiel, len aby som sa z toho vlaku dostala čo najrýchlejšie von. Po tomto zážitku pôjdem nakúpiť trvanlivé potraviny a napíšem listy na rozlúčku, lebo dátum 21.12.2012 dostal po dnešku oveľa reálnejšie kontúry..