Slnko ležérne kreslí do snehu čiernou zeminou bodky. Na balkóne sa slabučko pohupuju bezduché šaty. Vidia svet naruby. Sem-tam sa mihne na ceste auto, ale to len preto, aby rozvírilo vzduch, ktorý sa takmer nehýbe. Aby ticho nebolo také neznesiteľné. Končatiny voľné pohodené na stoličke, len prsty behajú cez klávesnicu. Teda, skôr sa len tak monotónne prechádzajú. Z reprákov ťahavé tóny, ani tomu spevákovi sa asi veľmi nechce. Je mi zaťažko natiahnuť sa za myšou, aby som prepol hudbu. Radšej sedím a rozmýšľam nad klávesovými skratkami. Čo mám dnes oblečené? Čo mám dnes vyzlečené? Som nudista. Nudím sa.

Na pláži pohodené plavky z dobrej nálady. Ležím len tak na piesku. Pätou kreslím kolieska. Pozerám rovno do slnka a snažím sa dovidieť až zaňho. Prečo je slnko to? Rozmýšľam. Okolo mňa katastrofa. Roztvorená kniha, prečítaná do pol kapitoly. Televízor. Automaty. Bar. Futbalové ihrisko. Raz to všetko prestane baviť.

Končatiny sa nehodlajú pohnuť, oči sa zatvárajú. Pozerám do slnka aby som uvidel až na pláž. Jeden by povedal - pohoda. Druhý zas - nuda.