V škole je toho celkom dosť. No aj tak mi to je jedno. Nejako prechádzam, to mi stačí. Artur, nebol z tých čo by pri knihách strávili hodiny. Bol inteligentný, ale lenivý. Keby chcel mohol by mať lepšie známky,ale to ho netrápilo. Jeho názor na vec bol taký, že známky netvoria vedomosti. Vedel prečo, videl to v škole, videl to v triede. Neznášal vriťolezov. 

Kniha musela byť istý čas pristávacou plochou pre prach. No ihneď keď si na ňu Artur našiel čas tak ju otvoril.

Na ďalších stránkach to začalo. Vysvetľovanie začiatkov rodu. Pravdepodobne jeho rodu. Jeho predkovia?Kto boli?

Dlhé strany plné textu, výrazov a obrázkov , ktorým nerozumel. No páčili sa mu. Niečo ho k ním priťahovalo. Nejaké puto. Netušil o čo ide. Nevedel, či to má s niekým rozoberať, s rodičmi, kamarátmi...Bol na to sám. Chcel chvíľku pre seba. Chvíľku ticha. Vedel , kam má ísť. Mal dve možnosti. Lúka pri čarovnom strome alebo cintorín. Bola už tma. Vybral si druhú možnosť. Septembrové počasie už nebolo ako to v auguste. Začalo sa ochladzovať a skôr stmievať. Zobral teda bundu, čiapku na hlavu a šiel. Cestou moc nepremýšľal. Len bezducho hľadel pred seba a kráčal. Cintorín sa nachádzal na okraji celej prímestskej časti. Okolo neho bol len les a rozsiahle lúky. Pomaly sa blížil. Tep sa zrýchľoval, zmysli zaostrovali. Na cintoríne nikto nebol. Však, kto by chodil o pol ôsmej večer na cintorín, všetci sedia radšej v teple svojich domovov a pozerajú nezmyslené televízne programy. Všetci okrem neho. Vládlo tam ticho. Počul každé puknutie konárika, šuchot padajúceho lístia či prelety vtákov. Bolo to tajomné, bolo to temné, bolo to magické. Miloval to tam. Prechádzal pomedzi hroby, až sa dostal k hrobu starkého. Pomodlil sa, porozprával s dušami a pokračoval ďalej. Nebola až taká zima ako očakával. Po prejdení rodinných hrobov šiel domov.

-Čaute.

-Ahoj, kde si bol?

-Prejsť sa trochu.

-S kým? (typická mamina otázka)

-Sám.

-Sám? Mohol si aspoň jedného zo psov zobrať.

-Nemohol.

Pozrel sa čo majú jesť a šiel do izby. Ako obvykle zapol notebook a šiel si dole spraviť čaj. Miloval čaj.

Vrátil sa do izby  a otvoril knihu. Čítal. Vyzeralo to ako príbeh. História písaná v príbehu.

"Nikto nevie, kto bol ten prvý. Kto začal písať tento rod. No prišli tí, ktorí vedeli, že ho zapísať treba, pretože tento rod nie je obyčajný. Sú to vyvolení. Začalo to v zemi Hajastani Hanrapetuthjun v Geghamských  lesoch. No dnes sú naši potomkovia rozšírení vo viacerých krajinách. A budeme sa šíriť ďalej."

Artur dychtivo dočítal zaujímavé riadky a zisťoval kde sa uvedené miesta nachádzajú. Po chvíľke bol opäť bližšie k minulosti.