Tak či onak, stále je to vzácne zvláštne, že všetky tie krásne ženy (vyjma tých, čo trpia úchylkou, či požehnaním, cejchované značkou nymfa) čo prepásli možnosť uniknúť z trhu sexu a vzťahov skorým vydajom za „vysokoškolskú“, či inú too soon lásku (bez ohľadu na to, ktoré povolanie by pri ich dverách mohlo dnes zvoniť dvakrát) sú poeticky povedané – v riti.

 

Nu a nedostatok submisívnych nádejných voľných, vzdelaných intelektuálov, čo sa nerozchytali v dobách, kedy pre bujné hormóny a eufóriu z povolenej reťaze v cudzích mestách, či cudzích intrákoch (s otázkami ako „kedy prídeš“ a „kde si sa zasa tak zriadil“ báječne abstrahovanými) pre počiatok vzťahu z času na čas zaberali aj techniky zvádzania typu „spijem sa do nemoty a uvidíme“, „požičiavanie skrípt“ či „kamarát“, z ktorých sa síce stále môže, ale zasa nemusí vykľuť len ďalšia egoistická sviňa, ústi v nutnosť sporadicky súložiť s intelektuálmi ťažkotonážnymi (rozumej veľké autá, hrubé krky), kde vrcholom giacomovských schopností je síce poslať na stôl pár drinkov a oslovovať ich „cicuška“, či v prípade častejších stretov „láska“ a „bejby“, alebo so zúfalcami, ktorí už nemajú čo stratiť. Generalizujúc však hrá v ich prospech jediné – aspoň to skúsia.

 

Čo sa nedá povedať o väčšine mojich kamarátov, ktorí vypustení z voliéry vysokej školy, kde sa neúspech u nežnejšieho pohlavia dal uhrávať na patetické: „Sex je pro děcka, chlapi si vypijou!“ a teraz vo výbehu korporátnej identity nemo blúdia po open spaceoch, či kubikloch ruka v ruke s pozvánkami na firemné akcie, ktoré zrejme koncipuje ekvivalent Osamu bin Schmidta pre USA single existencie, lámuc si hlavu nad existenciálnou otázkou – ktorá sesternica vyzerá dosť dobre na to, aby tam nespravila hanbu, či ako bonus pošťuchla predmetného nahor po kariérnom rebríčku, za zachovania starých dobrých (osve/neosvedčených) vysokoškolských praktík ako spíjať sa do nemoty pod už ani patetickým: „sex je pro děcka...“, kde sa vrcholom blaha stáva návšteva divadelného predstavenia za firemné lístky s kolegyňou, do ktorej sme platonicky zaľúbení a ktorá nás má rada ako kamaráta, lebo ešte stále pestuje neperspektívny vzťah s chalanom z rodnej dediny, malého mesta, veľkého mesta, ktorý tam po priemyslovke ostal hniť ako operátor v niektorom zo súčasných driverov národného hospodárstva, pichá s nejakým päťdesiatnikom s deťmi rovnako starými ako ona sama, lebo jej kúpil barák na predmestí, či jej nejaký ten dlhodobý vzťah skončil a ona ešte nie je pripravená.

 

A tak sú obe skupiny odsúdené blúdiť životom hľadajúc ilúziu, ideál zvaný „normálny vzťah,“ ktorý si síce každý vysvetľuje po svojom, každý je však presvedčený, že existuje a ktorého yetiovský charakter s neodbytným „Přece nevyhynu!“ výdatne vyživujú jedinci, ktorí sa ocitli náhodou niekde s niekým a milosrdne zabúdajúc (či tajac) légiu kostlivcov v skriniach sa na verejnosti prezentujú tak odporne šťastní.

Slečna dlhé nohy sa z rande vrátila usmiata a ja na jej tvári čítam ďalšie sklamanie, ktoré sa maskuje do Jokerovského úškľabku, ktorý ma núti robiť si starosti s tým, aby neskončila ako jeho najnovší (posledný?) protagonista.

 

„Riepy, mám pre teba nový kompliment“

„Davaj“

„Si ako kôň!“

„He?“ (múdremu napovedz... Konverzácia po ránu nie je práve moja silná stránka)

„No normálne mi to povedal. Niekam to prosímťa napíš, to predsa nie je možné... Kde sú tí normálni?“

„Neviem, ale tie tvoje rande vyzerajú ako podľa knihy o tom, ako by vyzerať nemali“

 

A tak píšem. Na výstrahu? Konštatovanie. Koitus sa odkladá, zúfalci neboli dosť zúfalí. Ale predpokladám, že časom príde aj to, mocnené biologickými hodinami a neodbytným libidom, ktoré ženy ako ona vháňa do obchodov zdobených srdcami do červena, či do náručia tých s diskrétnejšími zásielkami, len aby už s omnoho menším adrenalínom robili tržbu predajcom bateriek.

 

A záver? Vzťahy sa rodia zo zúfalstva. Solídny základ pre výchovu detí.

 

Nu a láska – tá bude výmyslom náboženstiev a literátov.  

 

Najmä tá na prvý pohľad.

 

Tá na druhý sa volá kompromis.