Sám kráčaš v súmraku
v zastretých oknách snažíš sa zazrieť blízku tvár
Vystúpil si z vlaku,
ktorého cieľ cesty trochu ťa vyľakal.

Svet plynie rýchlosťou
závratnosť ktorej len zvykom prekonáš
Bojuješ s hrdosťou
a v ľuďoch neraz vôbec sa nevyznáš.

Do kvapiek dažďa
zmestí sa milión sĺz
Kým ešte máš mňa
dávam ti nádej v tom daždi nikdy nezmoknúť.

Prídu aj chvíle
keď svet ti spadne do dlaní
Udrie ťa silou
ktorá ťa niekde vnútri poraní.

A príde chvíľa
keď znovu vstaneš z popola
aj nová túžba
ktorá tvoj život do novej hry opäť zavolá.