Chodíme k tej doktorke. A ona je zlatá, totálne zlatá. Premeriava ušká a moja malá búcha po takom červenom tlačítku, doktorka načúvatka prelaďuje a prisámvačku, mne sa fakt zdá, že sa cítim ako superhviezda.. Ako supernova... Ja som superhviezda, ja som supernova!!! Dokázala som to...

Moja malinká pozorne počúva, čo doktorka hovorí, smejeme sa, hráme sa s hračkami.. u detského foniatra to dokáže byť i zábavné, jeden by nepovedal.. a ja sa cítim... Pyšne. Hrdo... Dokázala som to.. Dokázali sme to! Spoločne, všetci...

Neviem, či je to liekmi, možno hej a ak aj áno, je mi to jedno, každopádne.. Je mi lepšie. Neriešim už svoje viny, alebo neviny, svoje karmy, či nekarmy... Vidím len ten výsledok. A ten malý výsledok má blonďavé vlásky, šibalský úsmev a iskru v oku a zatiaľ síce nerozpráva veľmi čisto a jasne, ale rozpráva a rozpráva veľa, takže celá tá vec vôbec nie je zlá a ani na zahodenie a... Ja na nej vidím, že to má zmysel....

Že sme tu, že sme si dali tú námahu trápiť ju a trápiť samých seba a tá pani Doktorka, naša pani Doktorka Lenka.. Aj jej život má zmysel, fakt sa snaží a nie je to nanicovaté, ale jedinečné... Dávať šancu iným, byť tu pre iných, podporovať a pomáhať...

Možno som to mala urobiť skôr. Prestať sa báť toho pomyselného "čo ak?" a ísť... Na Kramáre, na vyšetrenie, ktoré sa robí v anestéze.. Och áno, anestéza, to je to, čoho som sa bála, ale nebolo to až také desivé... I keď, mám ešte stále hrču v krku, keď si spomeniem na svoje vlastné pocity, tam a vtedy, v tej nemocnici, keď sme si tam "rezervovali naše soiré", len ja a ona, moja milovaná... A druhý deň ráno nemohla nič jesť, ani piť, kým to nevyšetria, kvôli tej narkóze a bolo to desné, ale... Zvládli sme to...

Desnejšie a desivejšie by asi bolo, keby sme sa to dozvedeli dajme tomu v tretej triede po tom, čo by sme po nej neustále hučali, že prečo sa neučí dobre a prečo nie je milšia a lepšia v triede a ona by nám, chúďa, asi ani nevedela povedať, že sa učí zle preto, lebo nepočuje učiteľku, a nám by to dovtedy netrklo, lebo veď rozpráva a... Tak to chodí so slabšími poruchami. Počujete, ale nie všetko. Nie to, čo by ste mali počuť...

Napadá ma len jediná vec na záver. Horšie ako zlo samotné je ignorovať ho. Zatvoriť oči a povedať si, že nejako bude...Týmto zlo dostáva nažrať! Rastie a nedá pokoja a možno si o sebe aj myslí, že je niekto a pritom?!...

Hľadajte pomoc. Klopte, určite niekto otvorí. Pýtajte sa. A vychádzajte si v ústrety. Samy sebe. Samým sebe...

Ak máte to šťastie, že máte milujúcich ľudí okolo seba, ktorý zavše majú dosť času a energie riešiť vaše vlastné problémy... Potom o bod naviac.. Avšak, nespoliehajte sa na nich. Nikto nie je zodpovedný za vaše šťastie..

Len vy.. Len vy..