Nikdy som nepatril k tej skupine ľudí, ktorá sa horlivo za niečím náhli.
Ako dieťa som nevinikal nad svojími rovesníkmi a v škole som zapadal prachom. Nikdy som sa nenaučil spoločenskej poslušnosti, dvere som ľuďom zvykol zatvárať pred nosom, nie preto žeby mi to robievalo radosť, ale z nejakého vnútorného popudu. Bol som čudák, povedali mi to mnohí, ale tie slová akoby mnou prešli a ďalej kráčali vlastnou cestou.Nakoniec vždy lepšie čudák, ako čurák, však?! alebo nie?!... To že som pri futbale nahrával, až v momente, keď mi protihráč nepolámal nohu, nebol prejav arogancie ani individualizmu, len som sa obával, aby tak sľubne rozvíjajúcu sa akciu, niekto nespackal za mňa.
Jednoducho vždy som miloval kolektív, pôsobenie v ňom, a nikdy som sa v rámci neho netlačil na piedestál...ja som sa tlačil ešte vyššie, až som sa dostal do vákua, do takého bezľudského, bezemočného, nikým neriadeného vákua, kde mi paradoxne ostal len vzduch. Hojdačka nie len môjho života.Rád ho nazývam aj osudom, zodpovedným za to , že som,a zodpovedným za to, že nebudem.Je ako láska s ktorou prežijete nádherné chvíle, ale nakoniec vás privedie do hrobu. Ako koreň ma drží pri zemi, a ako dym ma núti odletieť. Vytvára rovnováhu, ktorá ma drží pri živote, po vačšinu času šťastnom, aj napriek tomu, aký som.
Koreň a dym
10.11.2010 19:08:08
Komentáre
: )
zaujimavy futbalista individualista
KD,
A aký si?
dobre napísané
veru dobre,