..Sedím a pozerám na projekčné plátno bielej steny môjho bytu...

            Rozhodol som sa  pár dní nevychádzať z domu.... takmer ako zomrieť, ochorieť, odísť, stratiť sa ...ako nebyť.

             ...nebytie je celkom príjemné, konštatujem len tak, sám pre seba, pretože  ma nemá kto počuť a nemá mi kto prikyvovať, súhlasiť, protirečiť, oponovať. Nemusím sa hádať, presviedčať, bojovať, vzdávať sa a prehrávať. ..prosiť o odpustenie a odpúšťať.

            Zbavil som sa všetkých tých banálne nevyhnutne dôležitých ťažkostí ľudských vzťahov. Nemám nikoho, koho by som miloval a kto by miloval mňa. Nikomu nedokazujem lásku a ani nečakám na najmenší prejav milostnej náklonnosti voči mne samému.

            Zrazu som voľný, slobodný, bezstarostný a bez strachu a úzkosti a čakania a zúfalstva  a sám, sám, sám ako posledný človek na tejto planéte tesne pred koncom sveta...a spomínam.

            A hovorím k tebe, ktorá si odišla, aby so mohla prísť niekam úplne inam. Niekam, kde to nepoznám a nikdy nebudem poznať...