Posledný deň prázdnin je už tu. Bojím sa nového začiatku na škole. Neviem aké to tam bude a či vlastne budem mať nejakú kamarátku. Tipujem, že asi nie. Väčšinou sa baby nedívajú na hokej. Baví ich len maľovanie, chalani, nakupovanie a ohováranie. Ako môžu z tohto vyžiť. Doteraz to nechápem. Ja napríklad maľovanie ani nepotrebujem. Hrozne vyzerám aj bez toho. Chalanom sa vyhýbam na kilometre ďaleko, aby ma nevideli. Nakupovanie celkom beriem. Aspoň sa s mamou porozprávam. No ohováranie, čo je to vlastne? Niečo započuješ od druhého a ani si to neoveríš či to je pravda a už to trepeš ďalej. Strašná zábava. Jediného chalana, čo ho nenávidím, že by som mu kľudne priala aj nech ho kamión prejde je Daniel Hardyn. Nenávidím ho ako len môžem. A pýtate sa prečo? Od malička je to môj úhlavný nepriateľ. Vždy mi robil napriek. Do obeda mi nasypal červíkov, do vody ocot. Vždy si niečo našiel aby mi urobil zo života peklo. Nenávidím ho a on nenávidí mňa. Sme si ukradnutý. Potešilo ma, keď som sa dozvedela, že odišiel preč z mesta. Mohla som oslavovať. Konečne. Do môjho terajšieho premýšľania vtrhne klopanie. ,,Ďalej!“ poviem. ,,Ahoj Lucy,“ povedala mama, ktorá vyšla z poza dverí. ,,Ahoj,“ odpovedala som. Videla som, že hľadá nejaké slová. ,,Išla by si na menší výlet?“ opýtala sa ma. ,,A na koľko?“ opýtam sa jej. ,,Hm . . . . na trvalo,“ povedala a usmiala sa na mňa. ,,Čo!“ skríkla som po nej. ,,A kam?!“ opýtam sa jej nechápavo. ,,Do mesta Salzstan,“ povedala. ,,A prečo? Veď si povedala, že sa tam už nikdy nevrátiš.“ To mesto som nenávidela. ,,Preložili ma tam aj s Timovým otcom. Najprv som nevedela kam. Neboj sa aj ja som namietala, no potom sa mi vyhrážali, že ma vyhodia z práce.“ Mama chodí s Timovým otcom do roboty. ,,A kedy tam ideme?“ ,,Pobaľ si už teraz veci. Dnes večer už vyrážame,“ ,,Dobre,“ povedala som a mama odišla. Čo iné mi ostáva. Musím sa riadiť len podľa nej. Neviem prečo, ale asi mi bude chýbať toto mesto. Ktoré nenávidím a som rada keď ho nevidím, no prežila som tu dosť rokov a zvykať si na niečo nové, to asi ťažko. Lenže má to aj výhody. Odídem z mesta, kde má každý pozná pod prezývkou knihomoľa. Môžem vlastne začať od znova. Na mieste, kde sa môžem pretvarovať za koho chcem. Môžem tam začať úplne nový život a . . . . ,,Ďalej!“ skričala som, keď mi znova niekto zaklope na dvere. ,,Lucy si v poriadku?“ opýtal sa ma Mark, ktorý vošiel do izby trochu prekvapený. ,,Som,“ povedala som a ľahla som si na posteľ. ,,Asi nie si rada, že ideme preč,“ povedal a ľahol si ku mne na posteľ. Zadíval sa na môj strop kde som mala nalepené hviezdy. ,,Moc nie.“ ,,Kvôli otcovi?“ ,,Aj kvôli nemu. Mám taký pocit, že teba má omnoho radšej,“ povedala som a pozrela som sa na Marka. ,,To si nemyslím. Iba sa ťa bojí.“ ,,No jasné skoro štyridsať ročný muž sa ma bojí. Ha ha ha Mark moc vtipné.“ ,,Lucy nemyslel som to tak. Bojí sa, že ho budeš nenávidieť,“ povedal a ja som ostala chvíľu ticho. ,,A čo keď ho už nenávidím?“ ,,Lucy daj mu ešte jednu šancu,“ skúšal sa ma presvedčiť. ,,Skúsim to. Ale ako vidím tak ty sa tam tešíš, však?“ opýtala som sa ho. ,,Veď tam bude Tim. Nemusím si brať ani batožinu, keby musím tak si do kufra zabalím Tima,“ povedal a usmial sa na mňa. ,,Toto vám závidím. Ste tí najlepší kamaráti. Na život a na smrť.“ ,,Presne, na život a na smrť,“ usmial sa znova. Postavil sa a odišiel. To na ňom naozaj obdivujem. Je taký aký je a má sa rád taký aký je. Závidím mu, ale len v tom dobrom. Prichádza už pomaly večer a ja už mám pomaly všetko pobalené. Dívam sa do skoro prázdnej izby. Pozriem sa na plafón a vidím tam moje hviezdy. Usmejem sa. Tie hviezdy sú jediné dobré, čo mi otec dával, keď sa s mamou ešte nerozviedol. ,,Bez tohto nemôžem odísť,“ poviem si a postavím sa na posteľ. Začnem ich pomaly odtiaľ odtŕhať. Pri každej hviezde sa zamyslím ako som ju dostala. Raz na narodeniny, ďalšie som dostala keď vyhrali Black Stars a ďalšie keď sme boli na dovolenke v Taliansku. To boli moje najšťastnejšie okamihy. Prečo sa museli ale tak skoro skončiť. Sadnem si na posteľ. Dívam sa na hviezdy v ruke a cítim ako sa mi na líci kotúľa slza. Čo už, nemôže byť celý život iba šťastný. ,,Ideme!“ kričí na mňa brat zdola. Otvorím dvere a ešte poslednýkrát sa pozriem do izby. Vypadá tak prázdno. Bude mi naozaj chýbať. Zavriem dvere a pomaly zídem dole po schodoch. Na miestach kde boli predtým obrazy, to všetko zíva prázdnotou. ,,Rozlúčte sa s naším domom,“ povedala mama a zadívali sme sa poslednýkrát na náš dom. Určite každému z nás bude ľúto za týmto domom. Život prináša nové udalosti a musíme ich brať také aké sú. Sadneme si do auta a posledný pohľad darujeme ešte nášmu domu. Za značkou koniec mesta Wsalk sa začína nové dobrodružstvo, ak sa to dá takto vôbec pomenovať. Jednoducho to bude len nový život pre nás všetkých.