Lenin povedal: "Učiť sa, učiť sa, učiť sa." Bol to kretén, lebo nič nekonkretizoval. A tak sme sa museli na základnej škole učiť všetko. Potom aj na strednej. A keď som to už nedokázal vydržať, zaštrngotal som si kľúčami. Ale pekne popriadku.

Škôlka bola fajn, mal som dvoch kamarátov na život a na smrť, aspoň som si to vtedy myslel a ešte jedného neskoršieho spolužiaka. Dodnes sa občas v meste stretneme. Obaja sú už rozvedení. Jeden je bez detí a nechala ho žena. Ten druhý sa rozviedol a nepoučený z krízoveho manželského vývoja, si vzal sestričku mojej zubárky. Milé žieňa. Toľko sa s manželom pokúšala mať dieťa, až sa im po umelom oplodnení narodili dve deťúrence. Bohužiaľ obe niečim postihnuté, čo môže byť aj dokazom toho, že keď to príroda nechce, teda sú obaja nekompatibilní, tak je na to asi dôvod. Ona sa s tým vysporiadala svojsky. Manžel ju po roku, čo sa im narodili deti, nachytal s dvoma chlapmi v posteli. A keďže utrpelo jeho ego, veď sa nepridal, ich maželstvo skončilo rozvodom. A tu sa na scéne zjaví môj kamarát. Neviem, či jedným z tych dvoch divochov nebol práve on, ale isté je, že ich stretávam občas v meste, usmiatych ako mesiačik na kôpke hnoja.

Ale späť k škôlke. Moju kreativitu učiteľky veľmi rady nemali. Keď povedali, aby sme nakreslili svoju mamu, ja som ju nakreslil, ako sa sprchuje. Učiteľky sa červenali. Keď povedali: "Nakreslite, čo robí váš otec.", tak som ho nakreslil ako močí do trávy. Opäť sa červenali a výhovorka na chabé zadanie nezabrala. Najhoršie sa ale červenali, keď nám dali do rúk prvý krát plastelínu. Od vtedy, si vopred dobre rozmysleli, akú tému nám na maľovanie či modelovanie zadajú.

Keďže som na rozdiel od väčšiny priemerných detí po obede nechcel spať, využíval som tento čas štúdiu anatómie. Kým ostatné deti spali a učiteľky niekam vypadli, ja som študoval telesné schránky svojich spolu školkárok. Asistoval mi pri tom už spomínaný neskorší spolužiak. Potom mi to veľakrát pripomínal, zvyčajne verejne, keď sme balili baby a mali sme u niektorých rovnaký vkus. Už v mladom veku som sa priučil umeniu zahrať spiace dieťa. Čo sa mi darí až dodnes.

V škôlke som si našiel aj prvú lásku, ale na lásky mám inú tématickú oblasť. Bolo to pekné obdobie môjho života. Ale čas išiel ďalej a ja som musel s ním. Tak prišla základná škola a s ňou kopec srandy.

Prvý deň v škole si pamätám. Škola nebola ďaleko a tak ma rodičia vyobliekali, zavesili na mňa aktovku a odložili si ma do nového výchovno-vzdelávacieho ústavu. Prvý deň som obdivoval pionierov i kamarátovu sestru, toho času iskričku, bola od nás o rok staršia. V škôlke sme sa hrávali na princov a princeznú, no teraz sa tvárila tak dôležito, že som bol flustrovaný z toho, že aj ja nie som iskrička. Súdruhovia to mali dobre vymyslené. Ešte, že som v otázkach ideológie nestály.

Po dvoch mesiacoch prišiel prvý deň, keď som šiel sám do školy. Škola bola za štvorprúdovou cestou a prechod pre chodcov bol štandardne vodičmi ignorovaný. Ešte šťastie, že vodič Liazky uvidel špunta s taškou včas a že mu fungovala trúba. Dodnes mám fóbiu z trúb nákladných áut. Ešte, že som mal vycvičené zvierače a neposral som sa. Za to, ale kamarát čo šiel so mnou, také šťastie nemal. Musel to otočiť domov a potom pred celou triedou vysvetľoval, prečo mešká do školy.

Po prvom ročníku nás presťahovali do novej školy. Miesto telocvične sme pobehovali dva roky po chodbách, keďže súdruhovia stavbári nesplnili plán na viac ako 120%. Očakávaných 842% nehrozilo. Odnieslo si to moje koleno, ktoré si otestovalo hrúbku linolea a šmykľavosť vlajočiek. Tých, čo tvorili hranice tohto provizórneho ihriska. Diagnóza znela výron na kolene a ja som zabával celú družinu svojím objemne napuchnutým kolenom. Triedna učiteľka sa však nebavila. Hneď zalarmovala školníka a v jeho poľskej fiatke sme si to rezali priamo do nemocnice. Medzi tým triedna bežala za mojou mamou, aby si to vyžehlila. Bola totiž suseda. V nemocnici mi spravili nepodarenú čiernobielu fotografiu kolena, nejaký že vraj röntgen. Zabandážovali mi ho a musel som ostať doma. A za socializmu ostať doma, znamenalo zvyčajne nudu. A tak som začal snoriť po byte, kým sa mi nepodarilo objaviť z Juhoslávie poctivo pašované dva erotické časopisy. Moje skúsenosti zo škôlkarskej anatómie razom získali inú podobu a ja som musel s pravdou von. Hneď prvý deň, čo ma pustili do školy, som jeden z nich doniesol ukázať spolužiakom. A bol som Boss. Boss do momentu, kým ho v školke neobjavila vychovávateľka, po nej triedna a po triednej celá zborovňa. Poznámku som si podpísal sám, čo však pri fakte, že triedna bola susedou, oddialilo nevyhnutné iba o 24 hodín. A potom som si ďalších 48 nesadol. Dnes už viem, že otcovi bolo viac ľúto časopisu ako môjho zadku. A tá hamba... Prežil som to ja a prežili to aj oni. Druhý časopis otec zasa skryl, ale objavil som ho hneď po týždni sporadického hľadania. Poučený osobnou skúsenosťou som robil individuálne školenia už iba doma.

Víkedny počas škôlky i školy boli rovnaké. Ako som už písal, absolvoval som ich u starkej. Po večeroch som chodieval so svojím ujom na Pionierovi na pstruhy a keď nebol doma, tak som chodieval sám. Väčšinou po blízkom okolí. Raz som však neodolal pokušeniu a vrátil som sa s plným plecniakom rýb a nadšením asi po piatich hodinách. Entuziazmus po výprasku vyprchal a ani dobrý pstruh na masle nedokázal starkú upokojiť. No, keď som odchádzal autobusom domov, kývala mi o 106, smiala sa. Vedel som, že mi odpustila. Aspoň som si to vtedy myslel. Po rokoch sa priznala, že bola šťastná, že som konečne vypadol. Čo jej ani nezazlievam. Je to žena, ktorú si zo všetkých osôb opačného pohlavia vážim najviac. Generačne po nej svoju mamu atď. Ale dosť nostalgie, lebo sa rozplačem.

Keďže v škole som sa dosť nudil, učnie mi šlo ľahko a zadané príklady som mal hneď hotové, krátil som si čas hrou zvanou Vojna USA vs ZSSR. Išlo o to, že na papier sa nakreslili vojská v zložení tanky lietadlá a pešiaci a ceruzkou sa strieľalo zo strany na stranu. Kto nepochopil, jeho problém (poznámka autora). Samozrejme som to hral za obe strany, za doprovodných zvukových kulís, čo vadilo predovšetkým triednej. Avšak keď prišla a chcela mi to vziať, povedal som: "Nemôžete mi to vziať teraz, keď naše vojská víťazia nad imperialistami. To nie je vlastenecké". A keďže bol jej vtedy už mŕtvy manžel partizánom, tak sa to o ňom vravelo, nedokázala prerušiť víťazné ťaženie našich vojsk. Poprosila ma iba, aby som znížil hlasitosť delostrelectva a pechote dal na samopale tlmiče. Počúvol som a prehrali to vojská Varšavskej zmluvy, lebo kalašnikov s tlmičom má v porovnaní s M16 s tlmičom takmer polovičný dostrel.
Rád som skúšal je trpezlivosť. Raz som namiesto americkej vlajky namaľoval nemecký hákový kríž. Opäť som obhajoval svoj počínanie vlastenectvom. Asi po 30 minútach neustáleho narážania padajúceho pera na lavicu, vyprchá každé vlastenectvo. Aj to jej vyprchalo a ja som dobojoval.

A život išiel ďalej, ale o tom už nabudúce.

V budúcom diele sa dočítate.
Ukáž mi ju aj ja ti ho ukážem. Test odolnosti spolužiakovej hlavy na radiátore. Ja som mozog, vy ste svaly.

Predchádzajúci diel nájdete tu.

Podporte ma, vopred ďakujem:



Poznámka: Kliknite na ikonku a v novom okne kliknite na vyrazne hlasuj.