„Ty más ale šťastie, že más Romana“, zaznelo z úst mojej kamarátky. „Mne to nikdy s chlapom ako kamarátom nevyjde.“

Mne však v hlave ešte ako ozvena znelo jeho „bol to môj ex“.

Náš vzťah sa začal nebadane, na chate, ako jeden z mnohých. Lenže s nim som si mala čo povedať. Písali sme spolu, potom sa stretli a stále sa stretávali. Ako skoro do každého pekného chlapa som sa namotala, ale po určitom čase to prešlo.

On bol iný, nebalil ma, no dával mi strašne veľa. Naučil ma vážiť si samu seba. Rozvíjať sa a nehanbiť sa za to čo som.

Stal sa mojim malým princom, ktorý častokrát nepočul moje otázky. Vedela som, že keď budem potrebovať, je tu a pomôže mi. A to aj posledných 10 mesiacov plní.

Po tom ako sme sa včera vrátili z výletu, s jeho známym, som mala divný pocit. A nedalo mi nespýtať sa. Odpovedal, možno som to vedela už dávno, no nechcela si to pripustiť.

Bol „iný“. Áno iný v úvodzovkách, pretože pre mňa bol stále tým istým.

Rozprávali sme sa....a ja som začala byt rada, že je taký aký je.