Arfiena

Ako bežný smrteľník,

s telom bez duše,

kráčal som v svet.

Stretol som bohyňu Tyché,

ukázala mi smer cesty,

že ma Afrodita s Aténou očakávajú.

Mám ísť cestou vyšlapanou pre vyvolených,

dostane sa  mi akejsi spásy.

Aténa vytrhla kvet z poľa šírych nebies,

pokropila slzami od Afrodity,

ona vdýchla doň svoj odkaz a poslala k bohyni Eos.

A ja som šiel na svoj Olymp.

Stojím tu v milovanom polise,

medzi hradbami a betónovou stavbou,

stojím tu mĺkvo

pred ľudskou krásou.

Ty si moja Arfiena,

potomok dvoch bohýň.

Vďaky Vám, matky,

som dlžeň naveky.

Arfiena, Arfiena!

Si najada, či snáď nie iba zrkadlo zradnej nymfy?!

Dovoľ ti zahrať na harfe moje tóny,

dozrievajúce ako vinič tamto na úpätí.

Si olivou gréckych záhrad

a heliosova hviezda.

Máš prirodzenú krásu tisícich ruží,

drviacu i najtvrdšie ohlasy,

i samotnú tvoju matku, Afroditu tvoj zjav súži.

Máš pramene poseidonových morí

a každý otrok život položí,

keď mu osud tvoj pohľad dožičí.

Máš nádherný úsmev,

zahanbujúci význam slov,

si túžbou mojich nočných snov.