Čo je to dnes s nami?

 Haa. Už viem...  Máme zodraté duše plné žmolkov. A stále ich perieme dookola. Aj keď pridávame aviváž, nič sa nezmení, nezlepší. Sem- tam zmäkneme, ale len na chvíľu. Sme zničená, neschopná, stroskotaná, uhýčkaná generácia. Frustrovaná z toho, že máme na výber. Musíme sa rozhodovať. Inteligencia nás posúva, no tiež ničí a zabíja. Potichu.  Do určitej miery liek a vo veľkom množstve jed. Dávkujeme postupne. Podľa návodu. Jedna kapitola nášho sveta vypľúva mužov neschopných spolužitia so ženou. Či už majú dvadsať, tridsať, štyridsať...  Na veku nezáleží, pretože muži ostávajú vždy chlapcami. Neviem, kto a prečo vlastne vynašiel pojem muž. Je to dnes len akési archaické označenie opačného pohlavia v učebniciach prírodovedy?

Druhá zúfalá kapitola má vagínu. No o tom potom.

Späť k chlapcom. A ak sa aj takí  schopní... hmm, hmm... muži nájdu, že v jednotlivých životných sférach sú vyhovujúci aspoň na 70%, majú inú vadu - závadu.  Sú zaťažení na svoju matku. Mám taký zvláštny pocit, že sa to týka takmer všetkých chlapov. „Takmer“ dávam do pozornosti preto, lebo si nechávam rezervu na výnimky. Asi to bude mojou nevedomosťou, no takých nepoznám. V zátvorke sa možno tlačia mimozemšťania. V úvode manuálu sa dočítame, že si kupujeme lepšie a horšie verzie. V tom lepšom prípade (v prípade verzie A) nás, milé ženy, len s matkou porovnávajú. S tou svojou. Samozrejme. Keby nás porovnávali s tou našou, našli by buď presné kópie alebo prvotriedny opak. Nechávajú nás existovať  vedľa seba také, aké sme (niekedy aj popri sebe), ak spĺňame ich požiadavky ( tie sú stanovené podľa ich matky, of course) tak na 75%. Všimli ste si, že preberajú ich návyky? Ak nie, sledujte lepšie! Riad sa umýva s optimálnym množstvom peny. Čistenie vane má svoju zákonitú postupnosť. Moja mama pečie štrúdľu každú nedeľu. Takto a takto by to bolo lepšie. Keď sa už dáme raz na tú vzťahovú púť, verte, že bojujeme s matkami našich vyvolených. My dievčatá tiež nie sme unikáty. Buď teda kopírujeme svoje ženské vzory, aby sme vedeli muža urobiť šťastným alebo páchame všetko preto, nech ako westernový kovboj v prachu vystrieľame chyby, ktoré sme už v detstve považovali za ... ako to povedať...  nazvem to „niečo mi tu nesedí“.  To niečo nám intuitívne našepkáva, že takto sa to v rozprávkach neodohráva. Beriem do úvahy aj Dobšinského. Avšak jednoznačne v regáli siahnime po variante A.

A žime ako vieme!

 V tom druhom prípade, fúú, to je katastrofa. A čím väčšia, tým to  v nás vzbudzuje nutkavú pozornosť, o to nás to priťahuje viac ako mucholapka muchu éterickým spôsobom.  Ten druhý tragický prípad, verziu B, reprezentuje chlap(ček) hľadajúci akúsi univerzálnu bohyňu. Čosi nadpozemské, dokonalejšie než ich matka.  Takýto typ chlapa celý život hľadá, hľadá... óóó, ťažko povedať čo. Papierová múdrosť píše, že veľmi často hľadá  krásu v bežnom živote, vôkol seba a je poháňaný túžbou splynúť so svojou matkou. Tééda, dúfam, že len v nadnesenom zmysle.  Smrteľné ženy, ktoré tu pobehujú hore – dole po zemeguli, nie sú schopné uchopiť, ani uspokojiť tieto priam diagnostikovateľné  potreby.  A  tak náš drahý – nedrahý prelietava z jednej ženy na druhú ako včelička. Jednoducho nesmrteľná bohyňa je nesmrteľná bohyňa. Proste jedna žena na to nestačí. Môžeme sa aj roztrhať. Funguje to na princípe zberateľov. Zberateľov známok. Niečo ako syndróm Dona Juana. No osobne si myslím, že ten samotný výraz nestačí. Celkovo na tvorbe porúchanej osobnosti sa podieľa  viac komponentov. Ale to by bolo na dlhoročné štúdiá.   

A tak si títo pútnici putujú v uliciach sami a neustále spúšťajú v hlave retiazkový kolotoč s nápisom „KDE SA STALA CHYBA“. Sú spôsobilí niesť zodpovednosť ledabolo  sami za seba a aj to sa im niekedy nedarí. Kŕčovito driapu hore v oblakoch po slobode s neustálim pocitom úniku tejto konzistencie. Totiž ešte neprišli na to, že slobodu nemožno uskladňovať v lahvičke, či hrnečku na dušičky.