Niue je v mnohých ohľadoch ostrov výnimočný a jedinečný. Čo nás na Niue prekvapilo, bola nevšedná ľudoprázdnosť. Všade bolo množstvo opustených domov, niektoré už v značnom štádiu rozpadu, a niektoré dedinky boli tak vyľudnené, že pripomínali stredovek po morovej rane. V dôsledku nedostatku práce a nedávneho cyklónu totiž väčšina obyvateľov opustila ostrov a odsťahovala sa na Nový Zéland, Austrálie a pod. Na Niue tak v súčasnosti žije necelá tisícovka ľudí. Úradným jazykom je angličtina a niuejština. Niue je inak veľmi pekný ostrov, najmä pobrežná scenéria je úchvatná. Krištáľovo čistá voda, jaskyne, útesy, koraly, svojím spôsobom aj vnútrozemie s opustenými domami má čosi do seba. Je tu abnormálny kľud, ticho, pokoj. Na turistu sa nehrnú z každej strany peniazechtiví domorodci... Aj to zlé je občas na niečo dobré. Ale pekne po poriadku.

23.09 príchod na Niue. Už pri približovaní sa k ostrovu som ďalekohľadom uvidel typické GSM antény. A čuduj sa svete, po zapnutí mobilu mi nabehla sieť! A tak ešte skôr, ako sme dorazili k ostrovu, som úspešne odoslal niekoľko sms. Pri Alofi (akési centrum) sme našli dobrý mooring. Poskladali a spustili čln a šli na breh. Kotvisko a prístav tu nie sú chránene nijako, ale počasie bolo dobré, more pokojné a tak to ani veľmi nehádzalo. Čo je na Niue výnimočné, je superčistá voda všade okolo. Niue nemá žiadne rieky, takže kontaminácia pobrežnej vody vyplavovanými sedimentami z ostrova je nulová. Mooring ležal v hĺbke asi 30-35 metrov, napriek tomu bolo vidieť až na dno.
Prístavné mólo bolo veľké, betónové. Nakladali a vykladali sa tu kontajnery a náklad, takže aj muselo. Na člny jácht tu mali malý samoobslužný žeriav. Dorazili ste k mólu, zavesili čln na hák, zdvihli a odstavili hore na móle. Steny móla boli totiž vysoké a kolmé, nebolo kde nechať uviazaný čln na hladine. Vlny tu boli silné, aj k výstupu z člna na betónove schody bola nutná štipka šikovnosti či akrobacie.
Centrum bolo ľudoprázdne, sem-tam nejaké auto, ináč nikde nikto. Ondra šiel vybaviť vstupné formality a chvíľu trvalo, kým to obehal. Zapadli sme do klimatizovanej banky zmeniť doláre na miestnu menu, bankomaty tu samozrejme neboli. Trochu sme sa prvý deň poflákali po "meste", poobzerali čo sa dalo a vrátili sa späť na loď.
Neskôr dorazili Restlessáci (Mark a Brandy), ktorí si zo Suwarrowa spravili menšiu obchádzku. S nimi a aj s posádkou lode Sidewinder (Susan a David) sme sa dohodli, že si spoločne požičiame auto a obehneme ostrov a zaujímavé miesta na ňom.
Bol to múdry nápad, na hlavu vyšlo požičovné iba 20 doláčov plus nejaké drobné na benzín. Prvý deň sme zamierili krížom cez ostrov k Togo Chasm a šli obdivovať unikátne miesto, kde je medzi skalami ponorená akási minipláž s pieskom a palmami. Auto sme odstavili pri ceste a pešo cez lesík sme v príjemnom tieni šlapali k pobrežiu. Mark z Restless našiel kuracie vajcia nakladené kdesi medzi koreňmi stromu. Občas bolo v lese vidieť pobehovať divo žijúce sliepky... Scenéria ostrých skalných útesov, rozbíjajúcich sa vĺn a vody, striekajúcej do niekoľkometrovej výšky bola úchvatná. Pobudli sme tam len chvíľku, preliezli to krížom-krážom, narobili fotky a hneď šli ďalej, aby sme stihli do západu slnka vidieť viac miest.
Veľmi pekná bola sladkovodná "jaskyňa" Matapa, kde si Mark aj s Davidom neodpustili možnosť zaplávať si. Vzdialenosť bola iba pár desiatok metrov, ale voda (aspoň na mňa príliš) studená a tak som nešiel. Ani som nemal ručník na osušenie so sebou. Aspoň som to nafotil. Matapa je skôr skalná puklina, dažďami vymytá a prehĺbena, kde sa pod úrovňou morskej hladiny zbiera čistá dažďová voda. Puklina je pomerne uzatvorená a tmavá, len sem-tam z nejakej škáročky zhora prenikne osamelý lúč svetla. Tajuplné, jedinečné.
Pri Uluvehi sme se spravili krátku prestávku a naobedovali sa. Betónová cesta vedie takmer až k moru, kde v malej prírodnej jaskynke majú domorodci schované kanoe. Po obede sme sa presunuli k Talava Arches. Krátky pochod úzkou vyšliapanou cestičkou v lesíku a ocitli sme sa na nádhernom mieste. More sa zarezávalo do vymletých vápencových skál, boli tam jazierka, potôčky, klenby a všelijaké priechody či tunely. Nádhera.
Večer sme sa cestou späť zastavili pri Makapu Point v Sails Bare a dali si chladené pivo. David skúsil šťastie v golfe – majiteľ baru sľuboval výhru 500 dolárov, ak sa niekto trafí golfovou loptičkou na asi 300m vzdialené malé miesto. David šťastie nemal, ale Ondra mu rýchlosekvenciou na jeho foťáku spravil sériu záberov z onoho pamätného úderu.
Slnko krásne zapadalo, bolo príjemne teplo, miestni vtáčkovia nám štebotali do uší, orosený pohár piva k tomu... Romantika na nezaplatenie. Na lode sme sa vrátili až dlho po zotmeni, tak veľmi sa nám nechcelo ísť preč.
Další deň sme sa vracali smerom k Talava Arches, ale navštívili sme iné miesta v jej blízkosti – Matapa Chasm, úžasné prírodné bazény Limu Pools, Palaha a Avaiki Cave... Pri šnorchlovaní v Limu Pools som takmer schytal pichnutie bodcom od lionfish http://en.wikipedia.org/wiki/Lionfish. Zazrel som ju v poslednej chvíli a len tak-tak sa jej stihol vyhnúť. Samotná ryba je naozaj krásna, ale jej ostne na plutvách sú jedovaté. Neumrel by som, ale je to vraj veľmi bolestivé.
Pri ceste smerom na juh sme sa zastavili v zmrzlinárni, ktorú vlastní chlapík z Izraela a u ktorého bol akurát na návšteve aj náš známy Alon z lode Slowly (To je ten, ktorému sme pri Moorei pomáhali s opravou motora). Ako sme sa dozvedeli, po odtiahnutí späť do Papeete sa mu motor podarilo spojazdniť, oprava ho však stála 1500 dolárov – vadné bolo palivové čerpadlo.
Vyľudnenosť ostrova nám trochu pomohla pri ďalších "nájazdoch" za ovocím. Najmä papája, sem-tam aj nejaký banán. Pri jednom polorozpadnutom dome som našiel aj pomerne veľkú mačetu, ktorá sa mi odvtedy veľmi hodila.
Na Niue sme mali to šťastie, že v jeden deň sa konali nejaké oslavy, tuším to bol Alofi North Village Show Day. A samozrejme to bolo spojené s trhom. Miestni predávali všeličo, od lacných čínskych "tretiek" a hračiek pre deti, ktoré nájdete na hocijakom blšáku aj u nás, cez miestne maškrty, až po drahé a kvalitné suveníry – ručne vyrábané modely lodí, kánoí, sošiek, šperkov a pod. Mohli ste si kúpiť trs banánov ($10) alebo živého hermit kraba za $80. Ale kto by to kupoval po tých krabích hodoch zadarmo na Suwarrowe, no nie? Alebo za 2$ hrať akýsi výherný golf – ak ste sa loptičkou trafili od vyznačeného kruhu, získali ste fľašku alkoholu. Chvíľu som to sledoval, šanca trafiť sa bola minimálna.
Súčasťou programu boli aj vystúpenia miestnych tanečných skupín. Mladí chlapci to brali zjavne ako zábavu a tak ich kostýmy (zopár listov z palmy okolo pása) a koordinácia pohybov mali do dokonalosti ďaleko. O to viac profesionálnejšie, a aj lahodnejšie pre oko, bolo vystúpenie dievčenskej tanečnej formácie. Typická polynézska krása. Zaujali aj staršie dámy, trošku potancovali, trošku zaspievali...

Veľmi milé bolo sólové vystúpenie maličkej tanečnice. Odhadom mohla mať 4 roky, ale pohyby už mala precízne. V jej tanci mi trošku prekážala iná miestna tradícia – ak sa publiku tanec a či spev páčil, dávali vystupujúcim peniaze. Niektorí slušne do pripraveného košíku na kraji pódia, iní to spravili ešte tradičnejšie – strčili bankovku účinkujúcemu /-ej rovno za kostým. A tak po chvíli tanca bola malinká tanečníčka obklopená húfom ľudí, ktorí jej strkali bankovky, kde sa dalo. Tancovať pri tom samozrejme nemohla, my diváci sme z toho tým pádom tiež veľa nemali a keď sa ľudia rozpŕchli, chuderka vyzerala ako tancujúci strapec bankoviek. Miestnym to ale neprekážalo, prejavili svoju priazeň a tak to má byť!
Rozmýšľam, ako by to zvládli v mojom prípade. Ja totiž pri írskom tanci a stepe využívam maximum plochy pódia. To by ma naháňali počas tanca po pódiu? Trošku som aj ľutoval, že nemám stepovacie topánky, bolo by to rozhodne zaujímavé.
Pri Niue sme jeden večer boli na návšteve na lodi Supermario. Vlastnil ju jeden mladý Talian a na palube mal poľskú priateľku. Holka to bola zaujímavá – samé tetovania, piercingy, svalnatá... A správne trafená. Pri debate s ňou som zistil, že som býval v rovnakom čase v Corku (Írsko) iba niekoľko metrov jej tetovacieho a piercing štúdia. Svet je fakt malý...
Taktiež sme tu stretli inú poľskú posádku lode Sanny – Tomeka a Gogoľku. Síce mali nemeckú vlajku, ale keď anglicky hovorili do vysielačky pri ohlásení príchodu do prístavu, poľský resp. slovanský prízvuk bol neprehliadnuteľný. S nimi sme takmer súbežne potom pokračovali až na Nový Zéland.
S autom sme toho stihli pobehať po ostrove celkom dosť, aj keď veľa miest ešte ostalo neprebádaných. Snáď nabudúce...
V posledný deň sme (tradične) nabrali ešte vodu, dokúpili nejaké potraviny a 28.09. sme sa odviazali z mooringu. Smer – kráľovstvo Tonga.

==================