Spolubývajúcemu sa snívalo, že mu robili lobotómiu mozgu. A mne sa snívalo, že po mne Íri hádzali granáty.

Aj tu je vraj kríza, ktorú im nezožeriem ani keby čo bolo. Nedá mi to, neprišla som žobrať ako polka východnej Európy, či? Ktovie, kedy sa človek naučí rozhodovať správne. Ovocie nepriniesla ani škola. Nekáplo toho už veľa z mnohého úsilia.

Začiatky sú ťažké, poznám to, nemá ma čo prekvapiť. Začiatky sú plné neistoty a nástrah. Človek sa cíti ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. No domov sa nevrátim. Radšej zoberiem všetky švestky a stopnem si na Sever.

Ach rojkovia zle končia - aj to viem. Nemá ma čo prekvapiť.

A tak mi dnes povedal pánko na recepcii: Odkiaľ ste? ... Ha! Tu je pol milióna nezamestnaných Írov.. ako môžete čakať..  No čakám, lebo vy ste trtkovia a od nosa si nevidíte ďalej.

Pre hlupáka každý hlúpy a niektoré šarvátky netreba rozvádzať, tobôž už nie s skumbagmi na ulici.

Bojím sa tých granátov, čo na mňa hádzali v noci.

Ten Dublin mi príde v centre malý. Najväčšou budovou je asi fabrika Guinness. A Guinness ani nechutí ako pivo, poviem Vám. Je to husté a bez bubliniek, hoci penu to má luxusnú, no po haluškách by som ho nepila.

Hned vo vedľajšom hoteli mi povedali: Wrong place, wrong time, my dear.

Miesto možno je nesprávne, ale neverím, že nie je ten správny čas... zvlášť keď hľadáte samého seba.

A tak som ešte raz prešla Ha´Penny Bridge, ktorý sa belavo zarýval do olovenej oblohy. Dúha tam už nebola, ako keď som prišla do mesta. Autobus nezasaví ani keď je zastávka plná. Musíte dať znamenie. Prvý teda nezastavil. Druhý bol plný... Poliakov.. ?

Ja neviem.

Spomenula som si na Dianu. Tá keď zbadala v Považskej rozostavaný most nad mestom, zhíkla od prekvapenia. A my že: Ty si o tom nevedela?

A ona: Počula som o tom, ale nemyslela som si že to naozaj.