Priznám sa, francúzska filmová tvorba od osemdesiatich rokov 20. storočia mi pripadá veľmi slabá. Iba tieň novej vlny rokov šesťdesiatich a sedemdesiatich. Preto som si vo filmovom klube ČT s veľkou nedôverou pozrel film, ohlasovaný ako film o natáčaní remaku filmu. Žiaľ, preto som si ho aj nenahral a teraz by som ho potreboval vidieť ešte niekoľko ráz. Tieto moje úvahy sú teda vlastne iba predbežné, pretože po viac ako dvoch týždňoch od jeho zhliadnutia zostávajú vo mne iba útržkovité spomienky a neodbytný pocit, že ma za posledného pol roka sotva čo tak oslovilo , ako toto dielo.

Film je naozaj v primárnej rovine filmom o natáčaní filmu, teda téma často stvárnená Woody Allenom. Film je však zároveň vynikajúcim pohľadom na samotný proces filmovej tvorby. Hlavná postava - režisér René Vidal - má natočiť zasa po "suchých" rokoch film a rozhodne sa pre remake seriálu Les Vampires od Louisa Feuillada z roku 1915 . Nielen Vidal, ale celý filmový štáb vkladá do režisérovho comebacku veľké nádeje.

Les Vampires je úžasný nemý film, ako mnoho iných filmov zo začiatku 20-teho storočia. Oveľa viac ako dnes musel nemý film stavať na vizuálne podanej atmosfére a viacerí režiséri tej doby dokázali nekvalitné filmovacie prostriedky využiť ako sugestívny výrazový nástroj, ktorý je dnes veľmi ťažké prekonať aj tými najsofistikovanejšími počítačovými trikmi. Ako príklad môžem uviesť slávny film Nosferatu, eine Symphonie des Grauens s Maxom Shreckom v hlavnej úlohe grófa Draculu z roku 1922. To blikajúce, slabo osvetlené vizuálne pole s temnejúcimi okrajmi spolu s priam hmatateľným hereckým výkonom Maxa Schrecka odvtedy nik neprekonal. Temná atmosféra a skutočný pocit strachu je nenapodobiteľný.

Presne toho si je vedomý Vidal. Je fascinovaný starým seriálom o dvojakom živote Irmy Vep ako tanečnice a členky kriminálnej bandy Les Vampires, ktorá v noci terorizuje Paríž krádežami a vraždami. Irma Vep v tesnom tmavom oblečení po nociach ovláda strechy mesta, preniká do bytov a kradne šperky. Hlavnú úlohu hrá trocha tajomná herečka Musidora. Ako preniesť tú atmosféru nemého a čiernobieleho filmu, v ktorom gestá nahrádzajú slová, kde nečakane tesné oblečenie Musidory vyvoláva dobové erotické fantázie mužov?

Vidal má iba hmlistý pocit, akúsi vizuálnu predstavu Irmy Vep a vlastne nič iné. Tejto predstave mu najlepšie vyhovuje čínska herečka Maggie Cheung, ktorá hrá vo filme samu seba. Nikto nechápe jeho voľbu. Zaznievajú pre francúzov typické nacionalistické podtóny. Vidal sa Maggie pokúša vysvetliť svoj vizuálny pocit, ale nedokáže to, pretože mu vlastne ani sám nerozumie. Štáb si žije svoj typický život, plný profesionálnych úkonov, osobných kríz, večierkov... ale divák veľmi skoro dostane správny pocit, že nikto nie je s filmom stotožnený, nikto mu nerozumie, všetci sa spoliehajú na to, že režisér vie, čo robí.

Ten však trpí. Hoci nasleduje scéna za scénou, pocit nenaplnenia neurčitého pocitu vedie k stále väčšej Vidalovej nespokojnosti a nervozite, ktorá vyvrcholí fyzickým napadnutím manželky a Vidalovým odchodom do psychiatrickeho sanatória a zrieknutím sa dokončenia prác na filme.

Producenti sú nútení nájsť iného režiséra. Tento ako prvé zruší kontrakt s Maggie Cheung, a potom si nechá premietnuť doteraz nakrútené časti a nasleduje asi 5 minút záveru filmu v podobe toho najúžasnejšieho stvárnenia myšlienky a pocitu režiséra, aký som doteraz videl. Assayasovi sa podarilo zo scén filmu vytvoriť úplne modernú, dych vyrážajúcu podobu Irmy Vep, tak, že zachoval pôvodný, čisto vizuálny zámer nemého filmu, ale dodal mu moderné výrazové prostriedky. Celá dramatičnosť deja je postavená na nutkavej vizuálnej predstave Maggie Cheung v tesnom latexovom oblečení, na uzavretej tajomnosti jej tváre a jej presnom a úspornom herectve. Známe scény z nakrúcania filmu, v podstate nudné a nezaujímavé, získavajú zostrihom a vizuálnymi efektami novú podobu nemého filmu so silnou dynamikou, tajomne podmaninovou a súčasne pôvabnou atmosférou. Skrátka posledných pár minút filmu je niečím novým vo filmovom svete. Celý film o natáčaní remaku je iba prípravou na túto párminútovú záverečnú symfóniu fantázie a umeleckej kreativity. Je zároveň ultimatívnou a vášnivou obhajobou európskeho autorského prístupu k filmu proti diváckemu prístupu, typickému hlavne pre hollywoodsku produkciu.

Galeria Irma Vep

Galeria Les Vampires