Po náročnom dni nám dobre padlo, trochu sa vyspať. A tak sme sa neponáhľali s vyliezaním zo stanu. Počul som síce šuchot nôh okolo, ale nikto sa k nám nedobíjal a tak sme kľudne spali až do 9:00 (Moskovského času, teda 7:00 nášho). Pomaličky sme sa vykotúľali zo spacákov a niečo malé pojedli. Zbalili sme stany a vybrali sme sa k prístavu. Cestou sme sa ešte zastavili u nášho chazjajina, lebo Honza nemohol nájsť čiapku (tá sa potom neskôr našla v jeho batohu).

Došli sme do prístavu. Tam sa pásli kone a polehúvali miestný hafani. V tej chvíli k nám na aute dorazil správca parku a oznámil nám, že posunul náš odchod na 11:00, lebo sme ráno spali a myslel si, že to na 10:00 nestihneme. Zrazu sme mali hodinku k dobru. Tak sme sa rozložili a začali vážnejšie raňajkovať. Času na jedlo sme mali až až.

Krátko po 11:00 dorazila naša loď, na palube náš známy (človiečik z Moskvy, na jeho lúke sme nocovali). Nalodili sme sa vyplávali sme na jazero. Po pár hodinách sme doplávali k malému ostrovu, na ktorom bol ekologický tábor. Z ostrova k nám na motorovom člne priplávala hlavná vedúca so synom (jej pomocníkom). Po krátkej porade sme sa rozhodli, že sa najprv pozrieme na Ilinskij Pogost. Rozdelili sme sa, Honza s Helou naskočili do motorového člna a ja s Marcelou sme sadli do člna (ktorý sme ťahali uviazaný za loďou) s našim kapitánom. Pomaly vesloval k ostrovu. Tam sme vybehli na breh a po chvíli sme sa stretli s druhou skupinou, ktorá oboplávala ostrov a na breh vystúpila na druhej strane.

Spoločne sme si vypočuli krátky výklad o dôležitosti miestného kostolíka a o ilinských slávnostiach, kde hrajú na zvonoch. Potom sme si člny prehodili a prepravili sa na ostrov s ekologickým táborom. Šéfka nás krátko previedla po tábore a ukázala nám čo tam kde majú.

Následoval obed, dali nám zeleninovú polievku a zemiaky s nejakou fašírkou (alebo take dačo to bolo, ja som to nejedol, bo som vegetarián, takže len podľa tvaru hádam), k tomu ešte nejaký kompót a sušienky. Po jedle sme sa opäť nalodili a spoločne s hlavnou vedúcou, jej synom a ich uviazaným člnom sme sa vybrali. Smer Varišpelda.

Vodlozero je veľké (teda v porovnaní s Ladožským jazerom je to drobček), je v ňom údajne okolo 200 ostrovov, ale je dosť plytké. Tak treba dobre poznať kade plávať. Občas loď dosť podstatne spomalila, aby sme nenabehli na plytčinu. A nakoniec predsa. Zastavili sme a bolo jasné, že sme uviazli. Po chvíli trápenia motora a mútenia vody sa rozhodlo, že vedúca so synom naložia Helu s Honzom do svojho člna a ten krátky kúsok do Varišpeldy ich odvezú. Potom sa vrátia pre nás.

Keď odišli, tak sa jednoznačne loď odľahčila a tak kapitán opätovne trápil motor. Nepomohlo to. Začali sme s Marcelou a kapitánom rozkyvávať loď a asi po piatich minútach húpania sa loď pohla. Ešte pár-krát nakrátko uviazla, ale bolo jasné, že sme zase slobodný a môžeme sa vydať zase na cestu. Dostal som do ruky veľkú označkovanú palicu a stal sa zo mňa lodivod. Zabodával som palicu do vody a ukazoval kapitánovi aká je pred nami hĺbka. Dostali sme sa z plytčín a potom sme už plnou rýchlosťou mierili do Varišpeldy.

Keď sme vyliezli na breh, tak sa ukázalo, že je potreba zaplatiť za ten obed na ostrove. Chceli po nás 60 rubľov za osobu. Tak sme to nejako vyhrabali (vrátiť nemali a drobné mince nechceli). Typický ruský mužík nakládal nejký veľký kmeň do loďky a pritom sa celý vymáchal vo vode. Neskôr som sa dozvedel, že je to najvyšši šef národného parku.

Na brehu nás privítal veľmi družný kôň. Všetko ho zaujímalo, do všetkého strkal hlavu, hlavne teda do baťohov. Museli sme ho zaplašiť preč, aby sme na posekanej lúčke, ktorá sa mala stať naším táboriskom pre noc, mohli v kľude rozložiť stany. Komárov bolo ako maku. Večer sme sa ešte okúpali v jazere a spravili si večeru. Varili sme na plynových varičoch, ale rozložili sme i oheň, aby sme dymom zaplašili aspoň nejaké množstvo komárov. Okolo polnoci (vonku bolo stále krásne vidno) sme sa pobrali spať.

V noci som sa chcel vycikať a tak som rozospatý urobil obrovskú chybu. Vyšiel som z stanu len v tričku a trenírkach. Po chvíli bolo jasné, že nemám šancu rukami a všakovakými pohybmi ubrániť svoje nohy pred komármi. Jedine čoho som dosiahol, že som si tie ruky pocikal. Musel som si ich umyť a tak pokorený komármi a asi s 30 vpichmi som sa vrátil do stanu. Ráno nás čakala prvá prechádzka tajgou.