Snažila som sa otvoriť oči. Otvárala som ich, zatvárala a dumala, či sa mi to sníva alebo to naozaj sa mi točí celý svet. V ústach sucho. Nesnívalo sa mi. Normálne som zažívala mierny poopičný stav. Neviem sa rozpamätať, kedy som mala žalúdok ako na vode. Dnes ráno, určite áno. Snažiac sa o rovnováhu som sa skotúľala dole a polospiaco hľadala svoju záchranu. Ružovú. Zakopla som o topánky a zdesene som pozerala na ich ohnuté päty. V zrkadle som zahliadla nohy posiate modrinami a začalo svitať. Nie len vonku, ale aj mne.

Občas mám takú obsedantnú potrebu vylepšiť svoje úžasné telo. Áno, prehovorila zo mňa malicherná ženská, ktorá sa obzerá v zrkadle, sem tam zavzdychá nad časom a smutne konštatuje, že je neúprosný. Takto som si raz obzerala svoje dlhé nohy až po zem a pripustila, že tie anticelulitídne krémy veľmi nezaberajú, a že tie mierne hrčky na stehnách už nemajú nič s estetikou spoločné. Rozhodla som sa konať a objavila som procedúru s dôveryhodným názvom endermológia LPG. Nabehla som do salónu, nechala si všetko vysvetliť a povedala si, áno Vesperka toto je cesta a nechala sa nahovoriť aj na fantastickú kombináciu s prístrojom zvaným Power Plate.

Kreditná karta bola o pár stovák ľahšia, ale vnútorný hlas neutíchal a kričal „najlepšia investícia je tá do seba, ideš“. A tak som išla.

Power Plate mal zo mňa vytriasť dušu, ale taký pocit som nemala. Je síce pravda, že telefonovať sa pritom so Sharonkou nedá, lebo hlas preskakuje v pravidelných frekvenciách, ale inak nič mimoriadne, len dvadsať minútové trasenie a tupé hľadenie do zrkadla pred sebou. Po ňom malo nasledovať to, čo mi nedávalo spávať, LPG. Obliekla som si dramatický sexi silonkový biely úbor a chvíľami som si pripadala ako postavička z Teletubbies. Zaľahla som, nechala sa dobrovoľne týrať, rozťahovať, vtláčať, masírovať a ešte neviem aké „-ovať“ a nadávala na celý svet. Prístrojová lymfodrenážna masáž je pekný „záhul“, ale čo by som neurobila pre vidinu krásnych hladkých nôh. Tie nohy boli krásne okamžite. Boli krásne červené s prvými náznakmi modrín.

Rýchlo som natiahla obľúbenú elastickú bielu sukňu, ktorá rastie so mnou a vybrala sa rezkým krokom do mesta. Ten rezký krok mi vydržal po prvú lekáreň, kde som sotva dopajdala. Keď som si začala pýtala leukoplasty na otlaky, lekárnička významne mykla dopredu hlavou, pousmiala sa a skonštatovala, že tie idú dnes naozaj na odbyt. Obzrela som sa a na dvoch stoličkách sedeli dve ženy, ktoré si nenápadne oblepovali svoje päty. Postavila som sa do radu a čakala na očakávanú úľavu.

Zo samej radosti, že môžem opäť chodiť som sa zastavila v Tapas bare, objednala sangriu a vychutnávala si polohu tichého pozorovateľa. Netušila som, že taká malá prestávka spôsobí dosť mierne veľký opuch nôh a na plánované rande dôjdem úplne vyplutá.

Zvítala som sa s polovičkou a potom to začalo. Večer plný orgazmov sa zmenil na večer plný „au, bolí, tu ma nechytaj...“ Nepomohla sauna na uvoľnenie, ani jacuzzi, ani fľaša vína. Tá katastrofa, ktorá devastovala moje telo, sa nedala zastaviť. Modriny začali rásť ako huby po daždi a zničené topánky oznamovali neúprosný ortieľ krvavých otlakov.

A aké plynie z tohto ponaučenie?

Neplánuj si rande v deň, keď sa robíš za peknú a neslop, keď si vyšťavená. (-: