Pokiaľ sa menia základné parametre chápania sveta, je vždy ťažké prijať, je vždy náročné uveriť. Najťažše pre človeka je pochopiť, že nie je niečím zvláštnym, niečím výnimočným, že to, v čom sa zdá byť niečím vznešeným, presahujúcim možnosti poznania, je v skutočnosti chladným účelovým mechanizmom, ktorý neslúži ničomu inému, ako sám sebe.

Sám som bol prekvapený pri práci na prvej časti parazitného projektu Ženy o mužoch, ako málo toho vo svojej najzákladnejšej podstate ženy od mužov očakávajú. V podstate iba také vlastnosti, ktoré im umožňujú postarať sa o deti. Iste, objavili sa aj iné mémy, ale tie sa ukázali byť čisto okrajové a v súťaži s ostatnými nemajú veľkú šancu na rozšírenie. Ak porovnáme toto tvrdenie s rôznymi úvahami, básňami, príbehmi a zamysleniami o láske v našom kultúrnom kontexte, tak si kde-kto o autorovi tohoto článku všeličo nelichotivé pomyslí. To nič, autor si o mytologizácii čohokoľvek tiež myslí svoje.

Demýtizovanie lásky medzi mužom a ženou (memplex ako každý iný), nech akokoľvek zodpovedá vedeckým pozorovaniam, predsa len spôsobuje taký civilizačný šok, že jeho šanca na šírenie v hlavách našej kultúry má mizivé šance v porovnaní z mytologizujúcimi memplexami, kde láska je niečo "nebeské", "neuchopiteľné", "vzpierajúce sa racionálnemu posúdeniu" a podobne. A tak som samozrejme nečakal nič iné, ako odmietanie. Komentárov k prvej časti parazitného projektu bolo našťastie málo, a všetky (tiež našťastie) v rôznej miere odmietavé, alebo aspoň spochybňujúce. Od Hogovej neustávajúcej snahy hľadať východisko z evolučného determinizmu raz v podobe dovolávania sa budúcich hypotetických objavov vo vede, alebo v podobe mýtického zrýchľovania evolúcie. po zdravý skepticizmus sestka. Tak teda potrebujú ženy od mužov aj niečo iné, ako male parental investments (MPI), teda mužské rodičovské investície do potomstva? Čo tak napríklad priateľstvo... nehľadá žena u muža aj nezištné priateľstvo? Alebo... chce byť žena nezištnou priateľkou?

Pokiaľ vychádzam z evolučného konceptu bytia, tak sa musím pýtať, načo by slúžilo organizmu správanie, ktoré pripisujeme priateľstvu? A ak neslúži sebeckým záujmom génov, tak odkiaľ a hlavne ako sa vzalo? A načo by to bolo dobré vo vzťahu pohlaví?  Doteraz všetko, čím je charakterizované správanie človeka bolo v tej, či nej miere a forme zistené aj u iných druhov organizmov, hlavne u primátov. Užšie vzťahy vznikajú aj v tlupách šimpanzov a iných primátov. Je to súčasť zložitého mechanizmu vytvárania hierarchie v tlupe. Aj tam existujú záujmové skupiny, ktoré súperia o moc. V podstate každá presadzuje svojho alfa samca. Podstata priateľstva musí byť teda zakotvená vo vrodených kognitívnych štruktúrach primátov. Primát "vycíti", že niekto je mu sympatický a niekto nesympatický.

Na druhej strane nie je pozorované vytváranie iných väzieb medzi samcami a samicami, ako za účelom rozmnožovania. Ak by niečo také vzniklo u druhu Homo sapiens, muselo by to mať veľmi silný dôvod. Navyše - náš druh je tu relatívne krátko na to (100-200 rokov), aby sa taká výnimočná vlastnosť mohla vyvinúť. Mohla sa nanajvýš ak zvýrazniť z nejakej vlastnosti zdedenej od predchodcov nášho druhu. A tú, ako som už uviedol, u našich najbližších príbuzných nepozorujeme. A darmo sa budeme dovolávať fiktívnych urýchlení vývoja. Nič také organizmy nepoznajú, práve naopak. Čím sú zložitejšie, tým sú zmeny v ich genóme pomalšie, pretože každá zmena významne ohrozuje integritu celého organizmu a jeho eko-enviromentu. Navyše - niečo ako priateľstvo medzi mužom a ženou nie je pozorované u národov, ktoré žijú veľmi podobne, v lovecko-zberačských societách, ako naši pradávni predkovia. Čím je spoločnosť vzdialenejšia civilizácii, tým je vzťah medzi mužom a ženou zreteľnejšie orientovaný na plodenie a zachovanie potomstva.

Lenže ľudia  priateľstvá nesporne uzatvárajú. Aj medzi mužom a ženou,. o tom, myslím, niet pochýb. Ak sa nemohli z vysokou pravdepodobnosťou vyvinúť úplne nové vlastnosti, tak nám nezostáva nič iné, iba prijať predstavu, že to, čo považujeme za niečo nové, sa iba ako nové tvári, že je to niečo prastaré, ale v novom oblečení. Tým prevlekom nie je nič iné, ako kultúra, teda z pohľadu memetiky rôzne memplexy. Mémy, ktoré sú schopné vytvárať asociácie s vrodenými pocitovými schémami. Tak sa dá poľahky predstaviť, že mém priateľstva môže náhradne uspokojiť sexuálnu túžbu po nejakej žene. Muž vie, že ju nemôže mať, ale tento mém mu umožní uspokojiť náhradný pocit poskytovania MPI tým, že tej žene pomáha, že je vždy ochotný byť nablízku, keď  ona niečo potrebuje. A pre ňu je to veľmi výhodné, pretože môže mať rodičovské investície s partnerom, ktorého si vybrala plus zisk navyše z vyťažovania "priateľa", a to ešte v spoločensky akceptovanej forme, bez neprípustného sexu.

Nie, ženy nepotrebujú priateľov. Ženy potrebujú zdroje. V prostredí, kde sex vedie k plodnosti iba veľmi zriedkavo, ženy ani nemusia hľadieť na to, aké investície je reálne schopný muž poskytnúť potomstvu. Hľadia iba na to, k čomu ich tisíce generácií vývoja sformovali - hľadia na to, čo je muž ochotný spraviť pre ne samé. A vyžadujú to neustále, sústavne hľadajúc uspokojenie neuspokojiteľného. Organizmus nehľadá priateľstvo, organizmus hľadá uspokojenie. Niečo je zlý pocit - neuspokojenie, iné je pocit dobrý - uspokojenie.

Ženy sa často sťažujú, že muži sa s nimi málo rozprávajú. A je im jedno o čom, hlavne, aby sa im venovali. Neustále vyžadovanie mužských zdrojov v podobe prechádzok, návštev podujatí, darčekov, rozhovorov, neustále hľadanie pocitu uspokojenia - to sú len memetické návliečky na génmi sformovanú potrebu MPI. Potrebu, ktorej chýba stále častejšie druhá fáza - starostlivosť o deti. Začarovaný kruh hľadania uspokojenia vedúci k neuspokojeniu, ktorý tak dobre poznáme z drogovej závislosti.

---

Ja, Daimonion, ochotne kedykoľvek priznám, že som opica, ako každá druhá. Že som výslednicou vývoja génov, vývoja mémov a ničoho mimo to. Že nie som nadaný nejakým nezávislým JA, nezávislým od všetkého, ale to, čo pociťujem ako JA je súvislý prúd uspokojenia a neuspokojenia z vonkajších podnetov a z memplexov, usadených v mojom čelnom  laloku mozgu. Tieto memplexy dráždia génmi vytvorené receptory slasti a bolesti úplne rovnako, ako vonkajšie podnety. Veď každý vlastné JA pociťuje ako vnútorný svet. Ako niečo, čo ho uspokojuje, alebo znepokojuje rovnako, ako vonkajšie podnety.

Áno je to vnútorný svet, je, ale z čoho je zložený? Memetika nás učí, že z mémov nášho kultúrneho prostredia, mémov, ktoré sa pokúšajú za každú cenu rozmnožiť do čo najväčšieho počtu hláv. Aby to dokázali, musia uspokojovať nejaké potreby organizmu, potreby vytvorené génami. Postupné vynáranie JA v detstve je neustávajúcim preberaním príjemných, či nepríjemných podnetov z kultúrneho prostredia. Vnútorný svet je zložitý rad memplexov, ktoré sa navliekli na tie najstaršie potreby organizmu. memetika to nazýva egoplex.

Jedným z najužitočnejších (a teda najúspešnejších) mémov takéhoto memplexu je mém výlučnosti. Každé JA je výlučné, vyčleňuje sa od ostatných, čo úžasne uspokojuje potrebu organizmu rozoznať, do akej miery sú jeho zdoje zdieľané s ostatnými v tlupe, teda do akej miery sú jeho. Gény nás od počiatku, prakticky najmenej 3.5 miliardy rokov formujú do sebeckého správania sa. Mém výlučnosti je nesmierne užitočný v zložitom prostredí opičej tlupy. Nie náhodou sú schopné aj šimpanzy rozoznať svoj obraz v zrkadle. Sú nám vývojovo najbližšie.

Mém výlučnosti na seba nabaľuje mémy ďalšie. Napríklad výlučnosť človeka v prírode. Alebo európana vo svete. Alebo bielej rasy. Mém Boha, ako supersamca. Potreba výlučnosti je hlboká, je zasahujúca do základných potrieb opice. Okolo neho sa formuje JA. Je to podstata toho, čo psychológovia moralisticky nazývajú sebaklamom. Áno, Hogo, pokojne slúž tomuto mému, nedaj si nabúrať svoj pocit výlučnosti. Mysli si, že si niečo iné, ako opica. Pracuj na tom, vyhľadávaj a prijímaj mémy, ktoré Ti to budú potvrdzovať a ignoruj fakty a pozorovania biológov, etológov a evolučných psychológov.  Mysli si, že si Človekom. Ja budem spokojný s tým, čo som v skutočnosti, bez toho, čo mi diktujú mémy v ich vlastnom záujme. Som opicou, ako každý človek.