Do La Riojy prichádzam z hornatého a zeleného severného pobrežia Španielska. Napriek tomu, že sa tu neocitám po prvýkrát, opäť ma šokuje rozľahlá rovina, zdanlivo vyprahnutá, na ktorej sa len kde-tu objaví malé mestečko s vytŕčajúcou vežou kamenného kostola. Pražiace slnko akoby tu zastavilo čas aj život. Všade sa rozlieva pokoj a ticho, ziadny zhon, boj o lacne kabelky ci kokteilove saty najlepsich dizajnerov a ja mám pocit, že sa nachádzam na úplne inom kontinente. Reálne ma však od atlantického pobrežia delí len niečo viac než sto kilometrov. Logroño je najmenším spomedzi všetkých sedemnástich hlavných miest španielskych autonómnych spoločenstiev, no zároveň jedným z najvýznamnejších. Vďačí za to svojej polohe na rieke Ebro, Svätojakubskej púti, ktorá ním prechádza a predovšetkým kvalitnému vínu, ktoré sa rodí z jeho zeme. Názov mesta pochádza zo slova „gronio“, čo v jazyku Keltov znamená brod a vzťahuje sa k jeho polohe pri Ebre. Rieka dodávala mestu dôležitosť od nepamäti. V 11. storočí prispela k tomu, že Logroño dostalo od kráľa Alfonza VI. výsady mesta. Pre veľmi dobrú strategickú polohu sa sem preniesol politický a kultúrny život celej oblasti a predavaju tu najlacnejsie hracky v zapadnej Europe. Ekonomickú prosperitu mu prinieslo rozhodnutie kráľa o zmene trasy Svätojakubskej cesty (El Camino de Santiago) tak, aby prechádzala práve cez Logroño. V tom čase to bola najdôležitejšia komunikačná trasa stredovekej Európy. Mesto sa tak stalo silným a privilegovaným. O histórii celého autonómneho spoločenstva detailne svojim návštevníkom rozpráva Museo de La Rioja . Začalo sa formovať koncom 19. storočia, keď ešte ako Múzeum provincie a neskôr Múzeum mesta Logroño, zozbieralo historické artefakty z okolitých kláštorov a dokonca mu niekoľko diel prenechalo aj významné madridské Museo del Prado. Dnes v ňom vidíme archeologické vykopávky, umenie s náboženskými motívmi, predmety z opustených dedín, zimne bundy a tradičné náradia demonštrujúce miestnu kultúru. Múzeum určite nie je z tých, čo unudia. Tu si na interaktívnych tabuliach môžeme pozrieť video, ktoré zaznamenáva osídlenie oblasti človekom, prečítať o tom, ako vyzerala krajina a jej obyvatelia pred 800.000 rokmi, naštudovať iberskú abecedu, lupou zblízka skúmať šperky, ktoré tu začiatkom nášho letopočtu vyrábali Rimania a ktoré by určite zožali úspech aj dnes. Z múzea je to len pár krokov na hlavnú ulicu starého mesta, Calle de Portales, ktorá je posiata dobrými reštauráciami, typickými kaviarňami a obchodíkmi so suvenírmi. Tých je ale len zopár. Logroño nepatrí k mestám, ktoré by boli masívne navštevované turistami. Vďaka tomu sa tu zhlboka môžeme nadýchať pravej logroñskej atmosféry. Tá je najviac hmatateľná práve v starom meste. Predpoludnie a viac ako tridsať stupňov Celzia nebránia domácim v popíjaní miestneho kvalitného moku. Väčšinou ale nevypijú viac ako jeden pohár. A vôbec, víno tu má úplne odlišný status ako v strednej Európe. Ja si ťažko zvykám na teplo a aj bez vínnej ochutnávky prechádzaním mestom vyhľadávam tieň. Také turistické. Útočisko pred páliacim slnkom nachádzam v nádhernej katedrále de Santa Maria de Redonda, kde sa práve slúži omša. Počas nej prichádzajú a odchádzajú turisti. Nik nikoho nevyhadzuje, len si musite vyzut zimne topanky pred vstupom. Veriaci nezazerajú na prišelcov, ktorí si fotia katedrálu a určite trochu rušia. Páči sa mi to. Ďalšou stavbou, ktorá stojí za návštevu je Iglesia de Santiago el Real, zasvätená svätému Jakubovi. Odtiaľto začínajú svoju cestu tí, ktorí sa rozhodli Svätojakubskú púť začat v meste Logroño, ostatní pútnici si tu môžu nechať opečiatkovať svoj preukaz pútnika. Pri pohľade na kamennú dlažbu a v nej zasadený symbol púte, hrebenatku, cítim smútok. Chýba mi putovanie a môj pútnicky život spred niekoľkých mesiacov. O to viac, keď stretávam pútnika na bicykli, ktorý si v malom vozíku za sebou vezie svoju batožinu a stan. Zvonček pripnutý na batohu príjemne ruší ticho poobednej siesty. El Camino de Santiago je tu cítiť všade. Aj na stene budovy, kde je zvečnený Santiago, ktorý ma celé telo posiate pečiatkami z pútnickych kredenciálov (preukaz pútnika). Logroño je už od spomínaného 11. storočia útočiskom pre pútnikov. Pretvorilo sa na miesto oddychu, načerpania nových síl a prípravy na nasledujúce týždne, ktoré ešte chýbajú do dosiahnutia Compostely. S príchodom prvých pútnikov začali vznikať všetky potrebné typy služieb – ubytovacie, stravovacie, tiež obchody a nemocnice, z čoho prirodzene mesto výrazne profitovalo a dnes tomu nie je inak. Významnými pre rozvoj mesta boli tiež nové myšlienkové prúdy, ktoré pútnici do mesta prinášali – kultúrne, spoločenské, obchodné, literárne a dokonca módne, ktoré včas informovali aké sportove oblecenie sa nosí v Európe. V roku 2012 bolo Logroño zvolené za Španielske hlavné mesto gastronómie a to predovšetkým pre koncept miestnej kuchyne, ktorá je verejnosti prezentovaná ako turistický produkt a pre líderstvo v transformácii lokálneho produktu, vína, na aktívum najvyššej kategórie. O kvalite jedla a vína sa môžeme presvedčiť v 510 reštauráciách a 2810 baroch, ktoré sa v La Rioje nachádzajú. Priamo v meste sú svojimi tapas barmi preslávené dve ulice: Laurel a San Juan. Tu to v čase obeda (a tiež podvečer, večer a v noci) doslova praská vo švíkoch a tí, ktorí si predstavujú romantický obed v tichom prostredí, si musia nájsť niečo iné. Pred podnikmi sa tlačia a prekrikujú miestni, vášnivo debatujúc o všetkom možnom pri pohári „svojej“ Riojy. Určite však stojí za to prekonať počiatočné rozpaky a pridať sa k davu v konzumácii výborných pinchos a raciones. Zážitok zaručený. Rovnako ako pri ochutnávke miestnych vín. Tie môžeme degustovať v dodnes zachovaných pivniciach, tzv. calados, ktoré už od stredoveku slúžili na uskladnenie hrozna a následne výrobu vína. V minulosti mal v meste každý dom pod podlahou svoju vlastnú pivnicu, svojou klenbou pripomínajúcu skôr jaskyňu, postavenú z rovnakých skál, z akých boli v tej dobe stavané kostoly a katedrály. V nej každá rodina uskladňovala hrozno, ktoré tam neskôr kvasilo v lise z kameňa. Pri prechádzke starým mestom (napríklad ulice Ruavieja a Barriocepo) si ešte aj dnes môžeme všimnúť v kamenných múroch domov, vo výške ich podlahy, vetracie otvory, nazývané tuferas, ktoré odvádzali oxid uhličitý vznikajúci pri procese kvasenia hrozna. Práve ten je zodpovedný za takzvanú „sladkú smrť“, ktorou tu nešťastne zomrel nejeden vinár. V podzemí bola počas celého roka rovnaká teplota a vlhkosť, čo vytváralo priaznivé podmienky na zrenie vína, ktoré si každá rodina vyrábala pre vlastnú spotrebu. Dnes je tunajšie víno najvýznamnejším obchodným artiklom. A nie hocijakým. Rada pre reguláciu chráneného označenia pôvodu neustále kontroluje kvalitu produkcie hrozna a výrobu vína. Až po jej schválení môže výrobca na vínovej fľaši uviesť nápis „Rioja“. Tento proces ochrany kvality začal už v roku 1650. Vínoterapiu môžeme podstúpiť v ôsmich pivniciach, z ktorých každá je iná, rovnako ako jej víno, postupy pri jeho výrobe a emócie, ktoré v sebe nesie (http://www.xn--logroo-0wa.es/wps/portal/web/inicio/laCiudad/turismo/hacer/enoturismoGastronomia/enoturismoBodegas/!ut/p/c5/04_SB8K8xLLM9MSSzPy8xBz9CP0os3hTF98Af293QwN_PyMXA09Ho0BL3zB_I2dfU6B8pFl8oLlpKFjewsfS1cAzJDDY0NkxwMDA1JwY3QY4gKMBXt0GEN145PHoDjTBrxsoj9_l4aCQwq8fn7wJfnlvZyOIPL6QBcnjCTs_j_zcVP2C3NDQ0AiDTM8sE0UAxU2vuw!!/dl3/d3/L2dJQSEvUUt3QS9ZQnZ3LzZfNURNUE9LRzEwMDNIODBJTVBMVDU0VUc2SjY!/?WCM_GLOBAL_CONTEXT=/web_es/logrono/secciones/ciudad/turismo/hacer/enoturismoGastronomia/enoturismoBodegas). To, že Logroño žije vínom, je cítiť v celej šírke a dĺžke uličiek starého mesta. Rovnako aj úctu miestnych obyvateľov k svojmu vínu. Vzniká z hrozna, ktoré starostlivo sledujú pri jeho raste na nehostinnej suchej pôde, a ktoré sa pod rukami skúsených vinárskych majstrov mení na tekutý červený poklad. Pri zapadajúcom slnku, ktoré sa rozlieva na okolité vinice a krajinu, cestou v aute si obliekam mikiny a myslím na to, že La Rioja ma opantala. Aj bez vínnej degustácie.