Občas sa posťažujem. Vylejem si srdiečko poznámkovému bloku a hned nato, to zmažem. Občas sa nedarí. Občas mi život dá facku, že "halóó, realita je niekde inde!" Občas. Teraz je mi krásne. Priam nádherne. Spievala by som si. Vyskákala by som dušu na koncerte. Vyznala by som mu lásku hoci aj pred celým svetom. Lietam si. Vznášam sa. Prišla som za priateľom do jedného hektického študentského mestečka a išli sme spolu na vysokoškolskú zábavu. Bolo to neskutočné. Ten, život tam. Cítila som sa ako princezná medzi tými všetkými ľudmi. 2000 ľudí. A tí chalani váš žrali pohľadom. A vy ste patrili len jemu. Roztrhali ste si silonky a domov ste išli bosá, pretože ste pretancovali lodičky. Večer ste spolu zaspali v ojbatí v jednej posteli na internáte a ráno ste dostali raňajky do postele. Aký je to len nádherný pocit ľúbiť. A byť ľúbená. Včera som plakala od šťastia. Neklamem. Prvýkrát. Rozplakala som sa mu v objatí. Prúdilo vo mne toľko hormónov šťastia, smiala som sa a plakala a hovorila som mu ako veľmi ho ľúbim. Láska je nádherná. Je neskutočná. Nekonečná. Stále vás prekvapuje. Nikdy sa jej nechcem vzdať. Ani jeho. Je to to najlepšie, čo som kedy našla a možno to už nikdy ani nenájdem.