podtitul:
beznádej rozkoše Mareka v kazajke & rozkošená nádej bez  Marty & rozkoš bez nádeje v blázinci
-------------------------------------------------------------------------------------
obliekli mu teda  kazajku...  ďobli do riti injekciu, aby zaspal, aby zabudol, aby...

ako sa len všetci mýlia...ako si namýšľajú...

nikdy predtým nemal jasnejšie myšlienky, nikdy predtým nevidel tak naživo sen, nikdy predtým nemal pocit, že sen je skutočný, taký naozajstný...pravý a nefalšovaný so všetkými vôňami a pazvukmi, tmou aj svetlom...bez tmy a svetla v ňom

Kosec v pravidelných taktoch kosí ďatelinu...žung-džung...hlávky padajú pekne nasáčkováne v radoch, v zástupoch, a jačia od bolesti, v pravidelných taktoch raaaz .. dva ... tri ..... raaaaz .. dva .. tri.... aaaaaaaaa rozmach, švih a prásk ... neskutočne reálne sa kosa približuje, Marek počuje ako sa starý pán nadychuje a so švungom vedie svoju kosu ako smrť ...žung-džung... zastane...rozkročí sa , spoza opaska vyťahuje osličku, zmočenú vodou...postaví kosu čepeľou k sebe , uchopí ľavou rukou telo oceľovej chladnej kosy, tej smrtke ďatelín a osličkou behá po čepeli a ostrí ju tak, že  má pocit ostrenia vlastných zmyslov ... ide ohluchnúť ... auuuuuuuuuuuuuuu ... nie, nie, hádže bedmingtonovú raketu do trávy, medzi púpavy a štvorlístky a berie si Martu Personovú za ruku...ona necháva tiež raketu tam, pri jeho rakete a obaja spolu utekajú od všetkých pomätencov preč, preč do lesa, tam kde je tráva vysoká, mach mäkučký, stromy zatajené a vtáci uspievaní... vedia, že je to chvíľa len pre nich, vedia, že táto chvíľa sa nezopakuje a bude len jedinký raz... naozaj len raz... v mäkkosti machu, výške zelenajúcej sa trávy, nízkosti utajených stromov v tichosti vtáčieho spevu a zurčiaceho potoka...
tam na tom najtajnejšom mieste ich ruky hrajú tú najkrajšiu symfóniu dotykov, bez veľkých fráz a otrepaných slov padajú sami do seba, aby sa roztočili na kolotoči svojich nezbedností, neverejných tajností, súkromných vyznaní,
tam kde niet nijakých svedkov, tam kde všetko mlčí a dvýha sa do neskutočných výšok, tam kde sa tou najväčšou rýchlosťou vzďaľujú v sebe, aby sa našli jeden v druhom tam, tam , tam, ďaleko ako ďalej, tam hlboko ako hlbšie, tam teplejšie ako v zime, tam chladnejšie ako v lete, tam bláznivejšie ako na jar, tam úplne pomalejšie ako v jeseň...tam kde milovanie je tá najúžasnejšia pieseň a tieseň zároveň... to miesto patrí len im dvom, ten čas je len ich spoločným spoteným dychom...tam to predýchanie roztopašného času je nie sen, je naozaj, nik a nič im ho nezoberie... ukolísaný sladkým milovaním zaspáva  Marek naozaj, v beznádeji vlastnej rozkoše v tesnej kazajke, v rozkošenej beznádeje bez Marty na izbe pre bláznov, s nádejnou rozkošou v blázinci....
 Prichádza ten okamih krátkej smrti, potrvá 6 -7 hodín a preberie sa silnejší a zrelší o poznanie...
ano, preberie sa do reality a uvidí.....
-------------------------------------------------------------------------------------
nechávam na yossariana, s ospravedlnením, že nemám chuť vymýšľať akčné jebačky, ešte akčnejšie zabíjačky a teda si radšej ponechám Mareka v jeho krásnom premilovanom sne, tak sladkom.... ako karamel ...  a lučim sa s experimentom na ktorý ma nahovoril prečo_nie , ďakujem ďakujem a držím všetkým po mne palce, aby to dotiahli tam, kde chcú. toť vsjo.
 S pozdravom slnečnica. aaaaaaaaaaaaaa ešte PTnetopier, neskutočne dobre si mi nahral, toto bol dobrý ťah od teba, fakt, nechcelo sa mi nič iné, len rozvinúť tvoju tému tam, úplne preč od všetkých sračiek...