Do pravého oka mi svieti ostré jarné slnko, no to mi nebráni všetkých Vás prostredníctvom týchto pár riadkov privítať v mojom blogu. O čom že to celé bude? No predsa o Vás... O sebe som už toho narozprával viac než dosť. Ale o Vás, ľuďoch, sa veľmi málo vie. Prečo sú všetci tak rozdielni? Prečo sa v mojej rodnej krajine neobjavila taká diverzifikácia, ako u Vás, u ľudskej rasy? Snáď Vám môj názor nebude pripadať príliš zaujímavý, pretože nemám rád, keď lúče umelého svetla kazia moju pokožku. A kto nerozumie, nech sa teší, nevedomosť prináša častokrát viac pozitívneho úžasu ako nechutné skrivenie pier.

Keď som medzi Vás prišiel, čudoval som sa, prečo práve ja som si zaslúžil žiť medzi Vami. Po niekoľkých rokoch som sa už naučil nevytŕčať z radu. Aj to len vďaka tomu, že žiaden ľudský rad nie je natoľko homogénny, že by sa v ňom bolo náročné ukryť. Naopak, ide to celkom ľahko. Menej chápavým príslušníkom mojej rodnej krajiny pripravím už čoskoro podrobný návod na to, ako sa v dave pozemšťanov ukryť.

Aby som však nebol príliš tajuplný, prezradím Vám, že svoj prečudesný život som začal vo výškach hôr vzdialeného Pakistanu, odkiaľ však (na počudovanie) nebolo k Vám až tak ďaleko. Stačí nájsť cestu, ktorá je kratšia ako priamka. Viem, že sa to bude zdať čudné, ale skutočne takáto cesta existuje. Nebudem Vás už ďalej trápiť týmto neopatrným úvodom, pretože odhalenie môže prísť v tej najneočakávanejšej chvíli. A odhalenia sa bojím takmer tak intenzívne, ako intenzívne ma láka s Vami komunikovať. Raz darmo, adrenalín je vlastný nielen mne podobným, ale aj Vám, ľuďom... Predsa len máme niečo spoločné.