Zomrela mi teta. Dá sa povedať, že nič nečakané sa neudialo, štyri mŕtvice položia každého človeka a je len otázkou času, kedy sa to stane. Umrieť vo štvrtok? Hovorí sa, že si to nevyberiem, ale podľa mňa potiahnuť sa to podarí, aspoň do tej soboty. Smútok nepociťujem, už som si zvykla na rodinné odchody v období zimy a navyše v období, kedy oslavujem narodeniny alebo meniny, alebo proste len niečo oslavujem. Pred dvoma rokmi to bol ujo, ja som práve vtedy spravila voďičák, a on umieral. Keď som sa narodila bol to dedo a mesiac po ňom ďalší ujo a navyše na mojich krstinách dostal bratranec prvý epileptický záchvat. O rok na to, keď som mala sláviť jeden rok zomrel ďalší ujo, a to nehovorím o mojej drahej babičke, ktorá tiež odišla v blízkosti mojich dvanástich narodenín.  Hovoria mi: „Dievča zlaté, ty budeš mať v živote nešťastie.“ To v tom nebude, hovorím veľmi často, ale keď je v rodine niekto vážne chorý a blíži sa moje obdobie osláv s určitosťou na 99% môžem predpovedať jeho úmrtie, a čo je absolútne morbídne už si dokážem „tipovať“ aj ktorý deň to bude, či pondelok alebo piatok. Teta odišla včera ráno v tichosti. Už je jej pekne.