Po polhodinke písania , vzájomných úsmevov a opatrných pohľadov , i kradmých pokusov pozrieť na papier toho druhého, on povedal:

- Myslím, že na dnes stačilo, nemôžem pokračovať ďalej, lebo...

-  Lebo čo?

-  Lebo napíšem aj čo nemôžem . A čo napíšem, sa nedá vziať späť.

Ale nahlas povedal iba :

       -  Škoda, bolo mi s tebou dobre. Keď si tu, všetko sa mi darí.  Aj tieto veršíky.

Skĺzol očami na jej postavu:

 -  Dnes ti to pristane ....

Ale nahlas iba:

 -  Ale choď, tričko a rifle?

 -  No a čo, veď ja tiež mám na sebe  to isté, dôležité je čo je vnútri, nie iba na povrchu....a...

 – Tak rád by som sa ťa dotkol, vzal ťa do náručia, pobozkal, šepkal ti do uška vyznanie, dal ti svoje srdce, všetko čo mám, ale nemôžem. Ublížil by som ti, ublížil by som všetkým okolo seba....     –   skoro to povedal nahlas.

Chcela by som byť v tvojom náručí, chcela by som cítiť tvoje dotyky,hladiť tvoje ruky, cítiť tvoju škoricovú vôňu , chcela by som cítit tlkot tvojho srdca aj tvoje telo ...ale nemôžem. Bolelo by to. Veľmi. Prepáč. Odpusti mi. – skoro to povedala nahlas.

 -  Zajtra nemôžem, nezabudni mi poslať ten mail –

 -  Pošlem ti ho, večer...-

Podal jej kabát, opatrne, tak aby sa jej nedotkol. Pošteklili ho jej vlasy na tvári, obláčik vône preplával okolo neho. Všetky zmysly v ňom sa búrili, keď jej podával ruku.

  -  ahoj –

-           

Dlho sa za ňou díval, keď vybehla z dverí a kráčala po chodníku. Potom sa pomaly vrátil do kresla k nedopitému čaju. Opatrne odniesol šálky do kuchyne.

Prečo to takto, dočerta, musí byť? Čo by som mohol pre ňu urobiť? Rozviesť sa? Nie, to nejde, aký by to malo zmysel? Čo keď je to len krátkodobé pobláznenie? Mesiac, dva, rok. A čo potom?  Rozmýšľaj chlapče. Čo získaš a čo stratíš? Dočerta.

Pustil si hudbu hlasnejšie. Pomáha to zabudnúť. Pomáha to prísť na iné myšlienky. Samota. Uprostred davu. Doma. Opäť. Ako už mnohokrát predtým. Neplakal. Zlé spomienky. Čo je toto oproti tomu?