Slovensko je plné blondín. Prírodných, umelých, pekných, šikovných, známych, ale najviac je asi tých blonďatých dievčat a žien, ktoré síce na prvý  pohľad pôsobia úplne obyčajne, ale v skutočnom živote obyčajnými nie sú. O jednej takej vám chcem porozprávať. Aktuálnosť príbehu úzko súvisí s terajším obdobím maturít a prijímacích pohovorov. Dej nášho príbehu sa  začal  pred  niekoľkými rokmi.

Jedno štíhle, vytiahnuté a cieľavedomé blonďaté dievča, bolo práve v poslednom ročníku gymnázia a malo už za sebou maturitné písomky, a pred sebou prípravu na prijímacie pohovory a maturitné skúšky.  Maturanti by povedali klasika, čiže po našom povedané drina, drina a drina. Po jej absolvovaní prišlo obdobie stresu a trémy pri maturitných skúškach a prijímacích pohovoroch. Naša blondína maturity absolvovala s vyznamenaním. Prihlášky na vysokoškolské štúdium si poslala na prírodné vedy, psychológiu a medicínu.  Zo všetkých, ňou oslovených vysokých škôl jej prišla pozvánka  na prijímacie pohovory. Na šťastie,  dátumy prijímačiek sa neprekrývali a tak nebol časový problém  s ich stihnutím. Prvé prijímacie pohovory boli na medicíne, potom na psychológii a na koniec prišli prírodné vedy.
Prišiel dátum prvých prijímačiek. Neznáma situácia, neznáme prostredie, neznámi ľudia a najmä tréma, ktoré našu uchádzačku o medicínu čakali, si vyžadovali, aby   ju na prijímacie pohovory sprevádzal jeden z rodičov. V aule kde sa pohovory konali, boli týmto syndrómom poznačení asi všetci kandidáti, snažiaci sa o budúci chlebík medika. Po niekoľkých hodinách tvrdej práce, ktorá spočívala vo vypracovaní viac než 500 odpovedí písomných testov sa  pred budovou univerzity objavila, v dave mladých ľudí, aj vyblednutá a vyhladnutá blondínka. Z tváre sa jej dalo vyčítať, že je so svojou prácou spokojná. V aute počas cesty domov, len tak mimochodom povedala, že stihla odpovedať na všetky otázky a len asi u desiatich,  si nie je istá o ich správnosti. O dva dni, už sama odišla na prijímačky z psychológie  a po návrate z nich bola presvedčená, že je to o. k. Podobne absolvovala aj prírodné vedy, tam jej už viacej menej priamo naznačili, že ju v septembri čakajú pri zápise. Poviete si, šťastné to dievča. Mysleli si to aj iní. No bolo to trochu zložitejšie. Naša blondína chcela byť lekárkou.
Po čase, v priebehu niekoľkých dní, jej prišli písomné oznámenia. Z prírodných vied, psychológie a ako posledné z medicíny. Pohovory urobila. Na prírodné vedy prijatá, na psychológiu prijatá dokonca z prvého miesta, ale z medicíny aj keď pohovory urobila, jej oznámili, že  ju pre  nedostatok miesta nemôžu prijať. Bola smutná a dalo by sa povedať, že aj nešťastná. Pre pokoj duše, si spolu s rodičmi  išla pozrieť výsledkovú listinu a tam zistila, že je piata pod červenou čiarou, ktorá označovala povolený  limit. Iróniou bolo to, že s tým istým počtov bodov aký mala ona, bolo pred ňou asi 30 iných uchádzačov, ktorí boli na štúdium prijatí. No čo, nasledoval známy postup, podanie odvolania a čakanie na odpoveď. Leto už pomaly končilo, blížili sa termíny zápisov na vysokoškolské štúdium a naša štíhla blonďatá slečna, ešte stále nevedela, čo bude s jej medicínou. V  kútiku srdca totiž stále verila, že ak je na svete aká taká spravodlivosť,  potom  by sa na štúdium medicíny predsa len mala tiež dostať. Dočkala sa. Necelý týždeň pred termínom zápisu jej prišlo oznámenie, že rektor univerzity ju na  základe podaného odvolania  a po navýšení počtu voľných miest, prijíma na štúdium medicíny. Bolo že to radosti! A nakoniec blondína – medička, po 6 ročnom ťažkom a namáhavom úsilí, štúdium medicíny úspešne ukončila, stala sa lekárkou, a tak sa jej splnilo predsavzatie, ktoré si dala ako sedemnásťročné dievča. 

Dnes, po uplynutí 10 rokov, od ukončenia jej štúdia na lekárskej fakulte a dvoch atestáciách z  medicínskych odborov, je primárkou v jednom slovenskom zdravotníckom zariadení. Za to, že ju jej práca stále baví (je to totiž na nej vidieť), a že ostala  pracovať na Slovensku, navzdory známym problémom, ktoré v našom zdravotníctve panujú, jej odo mňa osobne a iste aj od jej pacientov patrí,  prinajmenšom slovo  ĎAKUJEM. Takže, aké sú naše blondínky? A pointa? Aj viera v seba a vo svoje schopností, robí s ľuďmi zázraky. Jeden taký malý a pravdivý, som vám práve opísal. Prajem úspešný a príjemný deň. J.Kotulič  Príbeh s podobnou tématikou si môžete prečítať na doko.blog.pravda.sk/detail-prijimaci-pohovor.html