Jazykové redaktorky

        Ach, ako je milujem jazykové redaktorky. Ako ich ja veľmi milujem! Už dávno sa vám chcem s touto mojou slabôstkou zdôveriť. Sú to strážkyne nášho spisovného jazyka a vo dne v noci sú v pohotovosti ako hasiči, aby im neušiel ani ten najmenší bočný plamienok zo slovenskej jazykovej vatry, ktorý nie je v norme. Raz som kdesi niekomu napísal verejný list, ktorý sa končil slovami "keby niečo, brnkni mi!" Jazyková redaktorka mi to opravila na "Keby dačo, cengni mi!" Vraj ak chcete niekomu zatelefonovať, chcete mu telefonicky cengnúť. Brnknúť nie je spisovné. Celý život s mojimi obľúbenkyňami zápasím ako lev, ale vždy ma premôžu. Na ich strane je Jazykový ústav Ľudevíta Štúra a Matica slovenská. Nedajbože, aby som dal napísať na pohrebný veniec "Posledný pozdrav od rodiny Cibulenkových". Spisovne je "Ostatný pozdrav od rodiny Cibulenkových. Ostatný raz som jedol brokolicu minulý týždeň na Brnianskom veľtrhu. Nehovorí sa brnenské nádražie, ale brnianske! Lenže, milé jazykové redaktorky, ja som povolaním spisovateľ. Vymýšľam slovné hračky, robí mi radosť hrať sa so slovenčinou ako sa s ňou hrajú malé deti. Celý život prosím jazykové redaktorky, aby mi to dovolili, že to určite občas náš jazyk obohatí. Minule som chcel naznačiť, že keby som prestal hovoriť v rádiu, čučoriedky by na mňa zabudli. Použil som pri tej príležitosti jazykovú schválnosť "zíde z ušú - zíde z mysle". Nie, ony mi to opravili na "zíde z očí, zíde z mysle!" tak je to vraj správne. Lenže ako môžem zísť niekomu z očí v rádiu? V rádiu môžem zísť niekomu z ušú alebo uší, milé jazykové redaktorky! Nevyslyšali ma, ukrutnice ukrutné! Teraz už, v epoche e-mailov, keď posielam do novín fejtón, pripíšem do e-mailu pokornú poznámku: Pekne vás prosím, nechajte mi na pokoji moju slovenčinu! Som súkromník. Slovenčina, ktorou píšem, je moja slovenčina. Ďakujem za pochopenie... Darmo prosím, darmo žiadam, pochopenia niet. Minule som písal o turistických chodníčkoch po Slovensku. Renomovaný denník to uverejnil, ale jazyková redaktorka opravovala. Čertvie, prečo sa nemôžem prestať so slovíčkami hrať? Čertvie, prečo mi napadajú také voloviny? Napísal som úprimne, že som celé Nízke Tatry prešiel vlastnonožne. Keď si človek vyrobí vlastnoručne stoličku, znamená to, že si ju vyrobil vlastnými rukami! Keď človek prejde vlastnonožne Nízke Tatry, znamená to, že ich prejde po vlastných nohách, vlastnonožne. Je v tom logika, viem, ale norma je norma. Milujem jazykové redaktorky a som rád, že ma strážia. Niekedy sa rozpíšem ako pes pustený z reťaze a nie a nie prestať! Ľúbim písmeno "ô", ako ľúbim "kôpor", Ja by som kôpor sypal ešte aj na vyprážaný rezeň (neraz som aj prešiel cezeň). Ale keď som minule povedal, že symfonickému orchestru trôni harfa, hneď ma čučoriedky redaktorky opravili: tróni. Tróni! Áno, áno, budem sa mierniť, milé moje jazykové brokolice...

Zdroj: Július Satinský: Čučoriedkáreň (2),  IKAR 2003
-------------------------------------------------------------