Pred pár dňami som si založila blog a začala písať o svojom živote , nadľahčene a s dávkou humoru vyjadrovať poeticky i prozaicky svoje pocity a zážitky.

Stala sa však celkom normálna vec, ktorá mi zobrala inšpiráciu a hlavne zotrela mi večný úsmev z tváre a začala som viac prehodnocovať svoj život. Ochorela moja osemdesiatdeväťročná mamka a ja som zrazu zistila, že život nie je až tak veselý ako som ho doteraz chápala.

Pochopila som, že život je jedna veľká závislosť. Narodíte sa, plačete a vaša matka si pomyslí: "to dieťa plače od hladu alebo smädu". Podvedome vytiahne prsník a začne vám vnucovať svoju vôľu a vy ako správny živočích poslúchnete svoj prapôvodný pud sebazáchovy a začnete podvedome sať. Tomu sa hovorí, že sa vo vás prebudil sací reflex. Zatiaľ je všetko v poriadku. Príde však doba, keď vás tá istá matka začne nútiť jesť najprv rukami, neskôr spôsobne príborom. Tak sa vo vás opäť prebudí živočíšny pud sebazáchovy a vy preventívne zjete všetko čo nezje vás.

Ani si neuvedomíte a tam niekde v počiatkoch vášho bytia sa vo vás zakoreňujú vlásočnice závislostí na pití, jedení a neskôr na mnohých iných neduhoch. Rada by som sa k týmto závislostiam neskôr vrátila a podelila sa s vami o mnohé prežité poklesky a ešte hojnejšie odpozerané boje so závislosťou a teda zjavnou neslobodou.

Dnes vám ale napíšem len úvod svojho snaženia, lebo moja duša je uväznená v bolestivej starosti o mamkin život a tým nechcem zaťažovať vašu pozornosť. Mamka sa síce nedozvie čo tu píšem ale snáď energia mojej ľútosti zasiahne jej srdiečko na diaľku.

Celý život som mala pocit, že má mama radšej brata ako mňa. Žiarlila som lebo on bol poslušnejší, menej neposedný a rád sa motal v kuchyni. Ja som bola chlapčenský pupok a mojou prioritou boli večné boje a lozenie na stromy, proste riskantné činnosti. Samozrejme, že mamku to dráždilo a táto averzia sa so mnou ťahala do zrelého veku. Musím povedať, že som bola rebel a ani vek na tom nezohrával podstatnú barieru.

Prežívala som svoj život s ľahkosťou a s nadhľadom, bol to však pre moju mamku nezodpovedný prístup k životu. Dnes viem, že by som mnohé prežila inak možno správnejšie, ale vrátiť nič nechcem ani nemôžem. 

Nakoniec som aj tak bola práve tá, ktorá sa na staré kolená dokázala so starnúcou mentalitou našej mamy stotožniť a prijať jej opatrovanie ako samozrejmosť. Všetky tie psie kusy, ktoré som v živote povystrájala zastrelo mračno postupujúcej mamkinej sklerózy a mi sme k sebe našli konečne cestu. Pochopila som svoj omyl a presvedčila sa o tom ako ma minka celý život milovala a ako jej to ja, už asi nebudem mať čas vrátiť v plnej miere. Tak rada by som bola teraz poslušná dcéra a zmazala všetky prieky ktoré so mnou prežila.

Odpusť mi mamička ak môžeš a ja ti sľubujem že odpustím svojim deťom a všetkým ktorí mi niekedy ublížili. Ak mi zostane ešte pár chvíľ v živote, ktoré budem môcť venovať svojim blízkym a spolupútnikom sľubujem, že tento čas prežijem v láske a porozumení potrieb všetkých, ktorých moja maličkosť na ceste ku konečnej stanici stretne.