Poviem vám, tlačiť sa v dvojizbovom byte s babkou, mamou a dvoma bratmi, nie je nič moc. Okrem toho, že som z každej strany buzerovaná za to, aká som neporiadna a závislá, tak nemám takmer žiadne súkromie. Ach...kde sú tie časy, keď som sa mohla kedykoľvek zavrieť do izby, dať si sluchátka do uší a nevnímať realitu? Chýba mi to. Tak veľmi, že by som sa radšej vrátila k psychopatickému otcovi, ktorý po mne stále vykrikuje, že som mu zničila život. Sama neverím tomu, čo hovorím. Som vlastne ako malé dieťa, ktoré nevie, čo chce.

Ešte, že tu je on. Alex. Môj malý braček. Asi len vďaka nemu naberám energiu, na prežitie ďalších nudných dní, plných sklamania a sebaľutovania. Možno ja ani nie som chudiatko. Aj keď musím trpieť 2 nechutné ženské. Ale rozhodne sa tak cítim.