Prázdnota naplnila jej srdce, telo i dušu. Pohupovala sa na kresle a vietor sa hral s jej gaštanovými vlasmi. Stále čakala, že sa niečo zmení, ale nezmenilo. Videla, ako  okolitý svet rastie, naberá na sile a kráse, ale ona stále mlčala. Ani štebot drozda ju neprinútil , aby sa usmiala. Ticho sa stalo pre ňu domovom i celým svetom. Chcela opäť žiť, túžila po láske, akú zažila s Petrom, ale nemohla sa rozmotať z pavučiny zúfalstva. Pýtala sa sama seba: "Kedy sa to už skončí? " Vietor sa začal opäť pohrávať s jej vlasmi a pošuškal jej do ucha: "Otvor oči a dýchaj! " A ona, zahľadela sa do diaľky a  začala dýchať.