Náš svet (kultúra) funguje akosi na dvojiciach, na pároch... Máme dve ruky, dve nohy, dve oči, dve nosné dierky, dve polovičky zadku... :) Máme aj dve duše? Len tú druhú (svoju dvojičku) musíme kdesi nájsť?
"Nemáš chlopa, nemáš pravdy" Asi je bez tej polovičky život o čosi náročnejší, ťažší. Zadané ženy pozerajú na tú osamelú ako na konkurenciu ... kamarátky s ľútosťou konštatujú, že to chce čas, že raz to príde ... rodičia, či starí rodičia v dvojici vidia zábezpeku spokojného života... s úverom a osvojením detí to ide asi tiež ľahšie v dvojici... zo všetkých formulárov sa tlačí do očí kolónka slobodná/vydatá/rozvedená ...
Sme stvorení na to aby sme žili sami alebo v dvojici? Tlačí nás do párového spolužitia len súčasná spoločnosť? Je to len o tlaku alebo skôr o pocite? Neviem to akosi rozlíšiť... ale viem, že momentálne chcem ...
Chcem mať toho jediného... jediného pre mňa.
Chcem  s ním zdieľať všetky radosti i starosti.
Chcem sa  na neho usmievať a plakať na jeho ramenách.
Chcem sa s ním túliť v posteli.
Chcem s ním viesť nekonečné rozhovory.
Chcem s ním tráviť voľný čas, behať po lúkach, spať pod hviezdami...
Chcem s ním mať a vychovávať deti.
Chcem s ním zaspávať a prebúdzať sa.
Chcem s ním snívať a plánovať.
Chcem sa pred ním otvoriť.
Chcem sa s ním cítiť v bezpečí.
Chcem sa pozerať podobnými očami.
Chcem sa k nemu vracať domov.
Chcem s ním budovať spoločnú domácnosť.
Chcem s ním tancovať a spievať.
Chcem s ním variť, piecť a jesť.
Chcem s ním zbierať plody z našej záhrady.
Chcem sa s ním smiať.
Chcem s ním filozofovať a premýšľať o zmysle života.
Chcem s ním hľadať štvorlístky a kráčať po spoločnej ceste.
Chcem jeho, toho jediného... zatiaľ bezmenného a beztvarého a verím, že sa niekedy zjaví, niekedy v dohľadnej dobe, že ho nájdem. Ale dá sa nájsť, keď vlastne nehľadám? Zatiaľ len čakám, občas obzerám a preberám ... možno čoskoro, keď moje chcenie bude ešte silnejšie, dozrejem aj na hľadanie... a nájdem.