Bezmocnosť človeka pred principiálnou nemožnosťou úplného poznania je strašná. Tá obmedzenosť včlenenia bez možnosti obsiahnutia celku, ten syzifovský balvan s určitosťou opakovaného pádu pred vrcholom... Je skoro nemožné to prijať so stoickým pokojom. Najrozumnejší postoj, ktorý poznám, je zaťatá rezignácia na cieľ, vyjadrená v hroznokyslej úteche: veď cesta je cieľom.

Človek by skoro až závidel blahoslavenosť chudobných vzdelaním, ktorí najmä vďaka neznesiteľnej ľahkosti bytia Internetu, píšu a píšu a píšu... a myslia si, že niečo objavné, alebo nebodaj hlboké. Skoro by aj závidel, ale pochybnosť, ach Pochybnosť, ukazuje tie čierne diery v obzore bytia pisateľov. A večná otázka: či si ty lepší? Vieš, čo nevieš? Vieš iba čo nevedia druhí a Ty už vieš, alebo aj to nevieš, či vieš?

Oddávna boli riešenia dve, obe samozrejme už z princípu zlé, ale najlepšie, aké môžu byť, a to je predsa len aká-taká útecha. Jedno riešenie ponúka viera. Viera vždy bola je a bude vierou v autoritu mimo moje Ja. Či už je to viera v Knihu, alebo Vodcu, či iného supersamca, viera je bezpečný nástroj ukotvenia vo svete plnom neistôt a nutnosti adaptácie. Viera vopred VIE veci, ktoré ešte len budú, nech už to niekto vysvetľuje ako prozreteľnosť, alebo niekto ako spätnú interpretáciu. Toto nehrá úlohu, istota poznania je nadovšetko a interpretácia je iba nástroj istoty. Preto Kniha stvorená pred tísicročiami, spísaná pred stáročiami môže (a bude) stále hovoriť PRAVDU. Pre tých, čo veria. Ak sa zjavná skutočnosť s Knihou rozchádza - tým horšie pre tú zjavnosť, veď aj zjavnosť je len interpretácia, či nie?

Pre tých, čo neveria, ostáva jediný možný záchytný bod v tomto skurvenom svete, a to je SKEPSA. Je to jediná možná istota. Vedomie, že všetko, čo môžem o svete povedať, je že nič nemôžem povedať s oblažujúcou istotou, vedomie, že všetko, čo viem je, že nič neviem. Toto vedomie má tvár sardonického úškrnu a radosti zo sebatrýznenia. Patrím k tým, čo neveria. Ničomu. Systematicky.

A nikomu. Pre neveriaceho je popieranie autority podstatný nástroj poznania. Popieranie autorít nie je bez osobného zaujatia, aj s autoritami máme vzťah, či sa nám to páči, alebo nie. A je jedno, či ich poznáme osobne, alebo nie. Sme opice žijúce desiatky miliónov rokov v tlupách, kde hierarchia, vzťah k alfa autorite, bol dominujúci socializačný faktor. Ak čítame knihu nejakého človeka, tvoríme si k nemu vzťah podľa toho, či nám sedí do "krámu", alebo nie. Ak nás presahuje svojím postavením, alebo poznaním, je autoritou a my sa s tým vysporiadaváme podľa toho, či je s nami, alebo proti nám. Vzťah. A zasa len vzťah. Je ľahké byť skeptikom voči autorite, ktorá s nami súperí, s ktorou nesúhlasíme. To sa ľahko kritizuje, ale aj veľmi ľahko prehliadne niečo, čo sme ešte nespoznali, čomu ešte vôbec nerozumieme, skrátka čo presahuje náš percepčný rámec. Je ťažké byť skeptikom voči autorite, s ktorou sa stotožňujeme, máme voči nej vzťah rukojemníka k únoscovi, štokholmský syndróm, chválime aj to, čo by sme mali poprieť, sme zaslepení. Ale v pozadí, niekde pod nevedomím, tam hlodá intuícia, to descartovské predpoznanie, že robíme chybu v jednom i druhom prípade. Radi by sme boli poctiví v poznaní, ale biologická determinácia nepustí, a tam, kde by údajne mal byť deklarovaný chladný kalkul, vládne búrka emócií, ach taká plná nepoctivosti.

Niet však inej voľby: buď veriť autorite, alebo nikomu. Niet pre mňa inej voľby, ako je skepsa. Kto však bude rozhodovať, čo je asi správne a čo asi nie, ak niet vonkajších autorít? Na koho sa dovolať. Cogito, ergo sum, myslím, teda som. Už som čítal hromadu rôznych nezmyselných výkladov tejto Descartovej maximy. Napríklad, že som, iba keď myslím. To údajne značí, že hlupáci ani nežijú. Blbosť. Pre Descarta to bolo vyjadrením jedinej existenciálnej istoty, teda, že ak myslím, tak s určitosťou existujem, pretože nič iné o existencii s určitosťou povedať neviem, každé iné poznanie sa dá spochybniť. Neviem ani povedať, akým spôsobom existujem, či som telo s dušou, alebo sen Boha, či program v super-super-počítači. Viem iba, že existujem. A ja skeptik viem, že inej autority, ktorá môže rozhodnúť o čomkoľvek, a ktorej môžem najmenej nedôverovať, som ja... Niet menej nebezpečného a zároveň boľavejšieho miesta na svete, ako je moje Ja.

Povinnosť skepsy velí: never ani sebe! Neustále spochybňuj svoje istoty, pretože práve tie sú najväčším omylom. Každá axióma je článkom viery, a ty musíš vedieť, že aj ona je len nitkou mimo tvoj svet, mimo tvoj percepčný rámec. Kto posúdi tvoje pochybnosti, kto rozhodne v neistote? Zasa len ty, ty, TY. Si jedinou možnou autoritou na svete, a preto si musíš najviac nedôverovať. Si a budeš Uroboros, had, požierajúci svoj chvost.

Je zvláštne, že poznanie prichádza v skokoch. Dlho sa akoby nič nedeje, človek si z dosiahnutých axióm splieta systém, hľadá súvislosti. Zavládla idylka. Usporiadanie má charakter zmierenia so svetom. Ale časom prídu pochybnosti, pocit neúplnosti, pocit zjednodušenia... a potom príde mysletrasenie. Stačí kniha, myšlienka, alebo zážitok... stačí kríza ako pravý moment a príde rozpoznanie axióm ako axióm a axióm ako viery, ktorá sa dá zrušiť. Príde sťatie hlavy. A všetko začína odznova, opäť pocit víťazstva nad sebou samým, opäť horlivé budovanie nového domu, zabývanie sa v ňom a zasa pochybnosti, pochybnosti, pochybnosti...

Rozhovory s klasikmi. Nikdy si nepochyboval, ó veľký Sókrates, o človeku, ako centre diania? Kritika čistého rouzumu, tiež Kanta neoslobodila od vlastnej sebastrednosti. Kto iný, ako človek, čo sa tu kde nič, tu nič vzal, a konštatuje: "Neprestane ma udivovať hviezdne nebo nad hlavou a mravný zákon vo mne"? Hoci... priestor na tušenie tu je. Priestor áno, ale nič iné, nič nenasvedčuje, že by Kant pochyboval o duševnej vesmírostrednosti človeka. Ani Hegel, ten už najmenej, veď od absolútnej idei ku konkrétnemu človeku všetko iba smeruje ako zreteľný vektor všetkého tvorenia. A Marx? Ten to nezmenil, iba prevrátil z hlavy na nohy. Heidegger, Husserl, Sartre, Witgenstein, Nietsche, celé to moderné a postmoderné tápanie v ľudských sračkách? Skutočne nikto nepochyboval o vyčlenení človeka z celku? Dokonca ani Hartmann, hoci videl všetko lepšie ako jednotlivosť. Odkiaľ sa berie antropocentrizmus v hľadajúcich pravdu? A dalo by sa pokračovať: Jaspers, Russell, Aristoteles, Hume, Foucoult (samozrejme Michel), Sartre, a ďalší a ďalší... autority.

Celostný pohľad sa objavuje tam, kde to filozofia, veda, čo sa hrdí celostnosťou, nečakala. V teórii informácie, v kybernetike, v teórii nelineárnych systémov, v evolučnej biológii, evolučnej sociológii a psychológii, v memetike, umelej inteligencii... holistika preniká zo všetkých strán a dôsledky sú zdrvujúce. V holistickom (celostnom) pohľade je význam človeka iba významom jednej z nekonečna možností. Filozofia vždy bola hlavne o význame človeka, o jeho vzťahovaní sa k celku. Je teda filozofia principiálne antropocentrická?

Tieto otázky ma začali premieľať od toho momentu, kedy som sa pokúsil spísať svoj pohľad na svet svoju Summu evolucionizmu. Dopadlo to, ako inak, neuspokojivo. Útržkovité, konzistentnosť, ktorá sa so samozrejmosťou mala vynoriť, sa samozrejme strácala s každou kapitolou. Zostalo len tušenie súvislostí. Zostali obavy, že táto prvá verzia bude posledná, pretože nebude síl, pretože ani netuším ako sa dá holisticky poznávať, a ako sa dá holisticky interpretovať. Len jedno viem určite, už sotva niekedy prijmem antropocentristické tvrdenie. Znova nastalo prehodnocovanie. Pojmov, miesta, relácií... Daimonion vo mne, tá jediná možná a zároveň nejnedôverihodnejšia, autorita sa raduje. Ale ja sa cítim unavený a nadšenie nezdieľam.