Vždy som vedela, že moje meno pochádza z latinčiny a znamená svetlo. Dokonca to mám tuna kúsok nad svojou hlavou prilepené na stene. V mojom živote boli rôzne obdobia. Tie, plné smútku, temnoty i tie šťastnejšie. Vždycky mi to prišlo hrozne paradoxné, že takmer vždy, keď som sa cítila úplne na dne vyšlo na javo, že niekto sa má možno ešte horšie a stavala som sa do úlohy tej, ktorá sa to snažila zmeniť. Utešiť smutnú dušičku, hoci moja na tom nebola lepšie.

V tých potemných chvíľach som písala svoje pocity do veršov. Vždy som vedela sa vykašľať na všetko dookola keď bolo treba niekomu s niečím pomôcť a povedať nie? Toť som nikdy nedokázala... nikdy som nikoho nedokázala zavolať niekam, keď som vedela, že má veľa práce už aj bez toho, jo ja som vedela, že by to danú osobu možno aj potešilo, ale jednoducho mám okolo seba isté múry... obmedzujúce múry...

...a potom mi niekto otvoril oči... :)

vďaka jednej môjmu srdcu drahej dievčine a jej pohľadu na mňa som si uvedomila, že azda to kým som a to čo robím pre druhých veľa znamená, hoci mne sa to zdá ako letmý vánok. Že azda mám svoje pravé miesto práve tam kde sa nachádzam a v tom, čo robím :)
A už viem, čím chcem byť. Chcem byť svetlom. Chcem mu byť aspoň trochu podobná. CHcem byť tá, ktorá prinesie úsmevy, ktorá rozveselí, ktorej prítomnosť nie je na obtiaž... Byť plameňom sviečky v tme...

...snáď sa mi to podarí... :)