Bola sobota podvečer. Pomaly sa stmievalo. Spolu s  Riou sme šli zrovna z kaviarne.  Ona bývala o niečo ďalej, a tak ma väčšinou odprevádzala domov. Táto jeseň bola pomerne teplá, no dnes sa rozhodol fúkať studený vietor. Spolu s vlasmi mi  rýchlo unášal aj dobrý pocit z kávy. Neľútostne mi bral každú príjemnú myšlienku ako predzvesť ONIČOM dňa. Mlčali sme. Inak sa ani nedalo, pretože všetky slová by obišli naše uši a skončili niekde na strome. Tak sme len kráčali popri sebe a ja som v tú chvíľu sídlila u seba v hlave. Zrazu som zazrela Henryho, ako si to s nejakou „blondckou“ trielia rovno k nemu do vchodu rýchlim krokom.  Nebolo na nej nič zaujímavé. Veď čo by aj mohla povedať jedna žena o druhej. Taká tuctovka. Zastala som, chytila Riu za ruku a nemo kývla bradou smerom k nemu. Ria pozrela na mňa, potom na neho a zas na mňa.  Pochopila. Aspoň  sa jej to odrážalo v tvári, že pochopila. Henry sa obzrel najprv naľavo, potom napravo a zas naľavo ako správny paranoidný chodec na prechode pre chodcov. Tváril sa podozrivo. Veď preto. Najprv ma zmrazilo, stuhla som, čo  následne vykompenzovalo sto čertov dobýjajúcich moje vnútro. Nemohla som sa nadýchnuť a stehná mi totálne zdreveneli.

 „Henry?“ pozrela na mňa Ria súcitne. Prikývla som.

Rozlúčili sme sa  a  automaticky  som upaľovala domov. Nech to všetko dostatočne vstrebem.  Prešlo pár minút.  Tých pár minút prebiehalo v  poinfarktovom stave s príchuťou sebamučenia. Musela som niečo spraviť. Aj som spravila. Zabuchla som dvere, uistila sa, že pevne zvieram kľúče od bytu a vybehla von. V takýchto kritických situáciách človek- ja nikdy nevie, tak  si už trénujem  vždy so sebou brať „kľúčové“ predmety. KĽÚČE. MOBIL. PEŇAŽENKU. Neraz som sa  vymkla bez akéhokoľvek podstatného materiálu. Tentoraz stačili kľúče. Zazvonila som na jeho zvonček. Otvoril.  Je divné, že otvoril. Začudovala som sa. Vybehla som rýchlo schodmi, na výťah nebol čas.

Dvere síce otvoril tak na štvrtinku, no oči otvoril dokorán. Zdvihol obočie.  Mierne kývol hlavou. Na srdečný pozdrav to asi nebolo. Mlčky mi položil otázku, že čo ja tu. Aj tak sa zatváril. Dovtípila  som sa. Vstúpil do môjho príbehu. In medias res. Lepšie povedané, práve  sa do neho prebudil.

„Ahoj, nestratila som u teba náhodou náušnicu – takú modrú, slzičku,“ zachovala som duchaprítomnosť a v duchu  si podávala diplom za to aká som úžasná, vynaliezavá, pohotová.   Popísala som presne tie náušnice, ktoré som mala doma. Obidve.

„Neviem. A mala si v ten večer vôbec také náušnice?“  opäť zdvihol obočie. Klasicky.

To fakt? Ale to nie. Snaží sa navodiť dojem, že si ma pamätá. Chááá. Že si pamätá každý detail. Chlapec sa nezdá. Je dobrý. Ale ja mu to nezhltnem. Takéto typy to zvyknú robiť. Majú väčšie množstvo žien naraz, a pretože sa cítia podvedome vinní, potrebujú u každej vyvolať pocit jedinečnosti v jeho vnímaní. Nebodaj si to ešte zapisuje. No nič. Čakám. Pokračujem v hre.

 „Ale ak na tom trváš, pozriem sa. No momentálne sa mi nedá, mám nejakú prácu.“ Aha, tak prácu teda, pomyslela som si svoje. Mal naponáhlo. Ale nechcel to dať na sebe vidieť a  vedieť. Jeho neverbálka však rozprávala inú rozprávku. O jednej čerstvo zbalenej ešte zabalenej blondie, ktorá nedočkavo čaká v spálni...

„Nemohol by si sa pozrieť teraz?  Veľmi ich potrebujem už dnes. Totiž neboli moje a musím ich vrátiť,“ naliehala som.

Videla som, ako dlho váha, premýšľal, čo spraví, čo povie. Najprv nepovedal nič, hľadel do zeme a mrvil si prsty v pravej dlani. Cítila som, že som na koni.

„Pozriem sa. Kde by to tak mohlo byť?“      

„Pravdepodobne niekde pri posteli, v posteli,“ uškrnula som sa milo.

Privrel dvere, nezatvoril ich úplne, nechal takú malú škáru. Pre mňa. Teraz a toto je môj priestor. Premýšľala som nad tým, čo tak hovorí tej babe vo vnútri a či mi tú náušnicu naozaj hľadá. Možno jej  vraví, že som len kolega z práce, ktorý si prišiel pre nejaké naliehavé materiály  alebo kamoš, čo chce niečo vrátiť či požičať, alebo som bláznivá suseda, ktorej chýba cukor do kávy alebo podomový šíriteľ Božieho slova, odvrhnutou milenkou by sa asi nechválil, alebo... Pre Henryho by bolo bezpečnejšie, keby ma kategorizoval v ženskom rode.

Vyzula som si tenisky rýchlošupky a vhupla do bytu s hlasnými  slovami: „Pozri hlavne v posteli, určite tam  niekde musí byť. Alebo pod posteľou. Taká modrá...“

Narazila som na jeho návštevu sediacu v kuchyni. Tvárou v tvár. Rýchlo som presondovala aktuálnu situáciu. Hmmmm. Ešte jej  nestihol naliať.

Dievčina vyzerala prekvapene. Civela na mňa tými veľkými guľatými modrými očami a stuhnutú mimiku je lemovalo zopár blond prameňov. Aha, takže nekategorizoval ani ten ženský rod. Ja som ale šokovaná nebola, dokonale pripravená na špionážnu misiu SABOTÁŽMISSION. Nahodila som ten najzdvorilejší úsmev, aký dokážem vyčariť a natiahla k nej ruku: „Ahoj, ja som Hana.“

Očividne nevedela chudera naložiť s okamihom, automaticky mi potriasla rukou, aby sa nepovedalo. Ale  jej zovretie bolo prislabé. Ja som si na tom dala záležať. Následne zamrmlala niečo v znení jej mena, no ako sa volá, som vôbec nezachytila, pretože som sa sústredila len  a len na seba a na môj herecký výkon. Dievčina netušila, čo si má myslieť. Neboj, Henry ti povie, čo si máš myslieť, prebleslo mi hlavou. Vtom vošiel Henry  plný neočakávania zo spálňovej pátracej akcie. Zhlboka sa nadýchol a tlmeným odkašlaním si nechal priestor na prehodnotenie udalostí.

„Našiel si ju?“ roztvorila som oči dokorán s predstieranou nádejou. Henry len zdvihol prázdne dlane s miernou obrannou pozíciou a pokrútil hlavou.

„No nič. Tak díííík. Určite sa časom nájde tu niekde v spálni.“  A dala som sa na odchod.

Som zvedavá, čo jej teraz povie.