3.kapitola:CUDZINEC Tieto dni mám jediné šťastie a to to,že sú prázdniny. Do školy sa musím nejako vyhovoriť,ale to sú až dva týždne. Stále sa pýtam,prečo ja. A to som myslela,že sa už nič nemôže stať. S Mel a Van sme sa dohodli,že nebudeme vyslovovať meno tej osoby,ktorá mi spravila do hrude dieru a teraz tak veľmi páli. Keď som si dnes ráno pozerala poštu,našla som si od nemenovanej osoby dvadsať pôšt. Ani som ich nečítala,dala som vymazať komplet,všetko. Proste sa snažím zabudnúť na tú zradu,na všetko čo sa týka toho cudzinca o ktorom mimochodom nehovorím. Zišla som do kuchyne,kde sedel otec a čítal noviny. -,,Ako sa máš.´´ spýtal sa. Odkedy som sa prestala stretávať s cudzincom,robí si starosti. Netuším prečo,ved žijem ako predtým,až na pár drobností. -,,Fajn´´ odpovedala som bez kúsku citu. Sadla som za stôl a hľadela na zem. -,,Zlato,takto to už nejde.´´otec hodil noviny na stôl a vstal. Vybral si pohár a nalial si vodu,,čo chceš na obed´´ spýtal sa pokojnejšie. -,,Nič si neprosím´´odpovedala som veľmi po tichu,ani neviem či ma vôbec počul. -,,No ved o tomto hovorím. Nič neješ,sotva vyjdeš z domu,chodíš neskoro spať,ak vôbec spíš. Celé dni chodíš neupravená v pyžame to nieje normálne.´´ zase sa hneval. -,,Nič mi nieje.´´vstala som a vybrala som sa do izby. Počula som ako kričí ,,Je to kvôli tomu...´´zvyšok som nechcela počuť. Hned´ ako som zavrela dvere som sa rozplakala. Schúlila som sa v rohu a tam som smútila až do večera. O ôsmej som zišla dole. Otec pozeral správy. Dávali čosi o únoscoch a bielom mäse. -,,Chceš večerať??´´spýtal sa otec a ani na mňa nepozrel,len sedel na gauči. Mal zhasnuté,svietil len televízor. Asi prvý krát,za ten týždeň som si všimla,aký je zanedbaný. Pomyslela som si,že tým,že som sa odtrhla od sveta,pretože ma jednoznačne nik nepotreboval,som sa odtrhla aj od otca. Nemal sa oňho kto postarať,nemal mu kto poriadne navariť,preto ma nútil jesť,nikto ani neprala dokonca mal svoje mierne krátke,čierne vlasy zrejme prvý krát strapaté,čo určite nemohlo súvisieť so mnou. Chcela som byť milá,ak som podišla k nemu a objala ho okolo krku a milo som sa prihovorila,,čo dávajú??´´ -,,Vraj uniesli nejaké dievča,´´prikývla som,,nepoznáš nejakú Luciu Kirondiovú??´´ Mykla som plecom ,,Asi,je to dievča z vedľajšej triedy z osmičky?!´´ zrejme to znelo ako otázka,veľmi som sa nestarala o to,kto navštevuje našu školu,aj keď som z tade poznala veľa ľudí. -,,Chúďa dievča´´ krútil otec hlavou. Tiež mi jej bolo ľúto. Áno,bola to ona,spomenula som si,ako raz za mnou prišla,že mojej sesternici Nele prišlo zle. Fakt chúďa,bola veľmi milá. -,,Prosím,sľúb mi,že si budeš dávať pozor.´´poznamenal otec. Pozrel mi do očí. Cítila som sa,akoby som vstala zmŕtvych,keď som doteraz s ním prehovorila sotva pár slov,aj to hovoril on tom ako sa ničím. Ale teraz sa o mňa bál. A ja som vedela,že neurobím nič,čím by som mu ublížila. -,,Sľubujem´´ prikývla som a on ma pobozkal na čelo. Vyšla som do izby a napísala som Mel. Millušik_kiss: Ahoj,žiješ?? pretože ja hej,aspoň mám konečne ten pocit. Mellanie: Hej,som tu a čo tá náhla zmena ešte včera sa ti nechcelo žiť. Millušik_kiss: A ni sa mi nechce len som si chcela niekam vyraziť,aby som tu naozaj neumrela. Mellanie: Fakt?? To rada počujem,kam pôjdeme. Môžme ísť my dve,alebo celá partia?? Millušik_kiss: Aj celá partia,bude väčšia sranda. Mellanie: Super,hned´ dám každému vedieť,len sa musíme dohodnúť kde a kedy... Dohadovať sa s Mel bolo ako viesť spor o vlastnú dušu,nechcela by som ju dať,ale momentálne mi lezie na nervy. Dohodli sme sa o pol jedenástej ráno,pôjdeme do hory. Ako fajne,najlepšie miesto na ukončenie života. Zaspala som o druhej,ešte som rozmýšľala na tým,čo si oblečiem. Viem žartujem,rozmýšľala som nad tou dierou v mojej hrudi,je veľmi hlboká a tmavá a vždy,keď som sama sa to iba zhorší. A neskôr som plakala,veľmi a bolestne. Chvíľu som myslela aj na ostatných chlapcov,či to už niekedy bolo takéto zlé. Došlo mi že pred rokom to bolo horšie. Pamätám sa na Miša,ktorý našťastie nečakal niekoľko mesiacov ale hned´ ako som povedala ,,áno´´ že s ním budem chodiť mi povedal že si robil srandu. Aj keď´ ma otravoval mesiac a snažil sa ma dostať,nakoniec som spustila zával smiechu. Bola som síce zaľúbená,ale skončili sme ako kamaráti,kým sa neodsťahoval. Okrem neho je čudné,prečo všetci chlapci,s ktorými som chodila a rozišla sa,sa mi odcudzili. Po plači som však chcela myslieť na niečo pekné. Myšlienky sa mi dostali do nocí,keď som stanovala s mojimi sesternicami. Bola som tam ja,Nela a Olívia a zažili sme obrovskú zábavu. A nielen stanovačky s nimi boli super,proste my tri sme super trojica a stále zažívame super zábavu,asi zájdem za otcom,či by som nemohla ísť spať ku starkej,aby som mohla byť s nimi. Obe totiž bývali u našej starkej aj s rodičmi,keďže starkyn dom bol dosť veľký,aj mňa s otcom k nej volali. A nakoniec som neviem ako zaspala. Ráno som vstala o pol desiatej. Bola som nevyspatá a omráčená na smrť. Na mobile som mala správu od Mel,písala,že dnes nikam nemôžme ísť. Prečo??pomyslela som si. Až neskôr som nazrela z okna a všimla som si,že vonku je snehová búrka. A to vadí??pomyslela som si,ved´ to nič nieje čo mňa môže zastaviť?? Možno pôjdem ku tej starkej predsa len skôr,ale pred tým brnknem Nele a Olívii. Olívia bola super baba,zrejme by ma pochopila viac,ako Nela vzhľadom na to,že Nela mala desať rokov a Olívia štrnásť. Čiže iba o rok menej ako ja. Čiže som čakala,že Nele bude jedno,ako mi ublíži,keď mi bude pripomínať istého cudzinca,pre ňu je hlavné,že sa zabaví. A čo,nech to čert berie,obe ich uvidím v škole. Položila som mobil na nočný stolík a ľahla som do postele. Keď som sa zobudila,znova,bolo pol dvanástej. Až potom som si všimla dátum na kalendári na mojom nočnom stolíku. Bolo 23.12. čiže by som mala prestať vylihovať a pomáhať otcovi,určite sa snaží upratovať,ale sám to sto percent nezvládne. Takže som celý deň strávila upratovaním domu a záhrady a popri tom zhone som nemala čas myslieť na všetko ostatné. Deň prebehol rýchlo,večer som sa s otcom navečerala a on šiel spať. Teda spať určite nie,veľmi dobre viem,že po večeroch ešte v izbe pozeráva telku. No ja spať nemôžem. Vyliezla som z postele,natiahla som si bundu,šál,rukavice a vybehla po špičkách von. Dvere som potíšku zavrela a bežala cez ulicu. To bolo,ešte nikdy som sa nevytrácala z domu. Keď som konečne zastala,stála som pred bránou mestského cintorínu. Samozrejme,bolo zamknuté. Musela som preliezť cez plot. Bolo to hrozné,isto viem,že som si roztrhla džínsy na kolene. Ale najlepšie bolo,keď sa mi do plotu zaplietol šál. Prebehla som po snehu ku chodníku,na ktorom bol strašne klzký ľad. Všade bola len tma a ku náhrobkom nedosvietili už ani pouličné lampy. Na chvíľu som začala myslieť na strašidelné príbehy ktoré si rozprávame s Mel,ale strach prešiel keď som zbadala náhrobok,ktorý som nevidela skoro dva roky. Pre pocit úzkosti a samoty som sem prestala chodiť aj na sviatok všetkých svätých. Pristúpila som k náhrobku a zotrela z neho napadaný sneh. So smútkom v očiach som prečítala nápis: TU odpočíva v pokoji matka,manželka,dcéra a sestra Valentína Florenciová. Až ma zamrazilo pri spomienke na mamu. Sto krát som sa pýtala,ale čo sto krát,tisíc krát,prečo odišla a nechala ma tu?? Prečo si šla po smrť a mňa nechala na po spas krutému životu? Myslela som,že moja mama ma má rada,ale prečo ma nechala samú. Očí mi zaliali slzy. Cítila som ako mi stekajú po lícach a ako ma chladia v mrazivej teplote. Nechcem si ani predstaviť,koľko môže byť. Zo mínus dvadsať stupňov? Alebo ako? Tvár som mala celú mokrú od slz. Padla som ku náhrobku,schúlila som sa na zemi a plakala nad svojím biednym životom. Ako je možné,že najhoršie veci sa stávajú mne. V celom tom strese,zime a smútku som nakoniec zaspala. Ráno som sa zobudila vyspatá a svieža. Cítila som,že spím na niečom mäkkom,potom mi došlo,že to musí byť sneh. Prebudiť sa krásneho rána na cintoríne na Vianoce. Ale moment. Večer som si nebrala ani svoj vankúš,ani pyžamo. Ešte raz som sa poobzerala po okolí a spoznala som svoju izbu. Prečo spím vo svojej posteli,keď som zaspala na cintoríne? Ako som sa dostala domov? Vstala som z postele,bolo mi príjemne teplo. Na nočnom stolíku som našla tanier s palacinkami a pohár čaju. Čaj bol ešte horúci a palacinky teplé. Čo sa to deje? Pri pohári bol položený lístok. Vzala som ho do rúk a pomaly som čítala: Prepáč,ale našiel som ťa ležať na cintoríne a bál som sa že do rána zamrzneš a keď som ti vo vrecku našiel doklady odniesol som ťa domov. Toto mnou prebehlo ako blesk. Nielenže ma odniesol domov niekto cudzí,ale aj sa mi hrabal vo vreckách a vie kde bývam. Čo sa to deje? Otcovi nevadilo,že bol u nás niekto,koho absolútne nepozná,mohol ma okradnúť,alebo horšie. Lenže mne sa vstať nechcelo,tak som zaliezla naspäť do postele. Ani som sa nemusela snažiť a hned som zaspala.