Najväčším sklamaním pre mňa vždy bolo, keď som sklamala samu seba. To, čomu som verila, to, čo som si myslela aj to, kým som bola. Pocit bezpečia som sa snažila nestavať na miestach alebo ľuďoch - aj keď mi to do teraz nejde - chcela  som ho nájsť sama v sebe. Ale vtedy som ho nevedela nájsť nikde a už vôbec nie v sebe. Vôbec som nevedela, kto som a mala som z toho strach. A cítila obrovské zúfalstvo. Akoby to už nikdy nemalo byť lepšie. A ja som vážne neverila, že to môže byť čo i len iné. Lebo vtedy by ma potešila akákoľvek zmena. Ale sama som sa na to nejako necítila. A potom som si už nevedela ani predstaviť, že to všetko ešte vôbec bude. Nevedela som si predstaviť, ako sa ďalšie ráno znova zobudím a znova budem cítiť ten istý strach. Keď som myslela, vlastne som sa bála ešte viac, tak som prestala premýšľať a nechala som to všetko ísť a cítila som sa čím ďalej, tým menej súčasťou života alebo svojho života.

Ale nie, nezabila som sa:) Ani som na to nepomýšľala. Jednoducho som sa odmietala zúčastňovať života a o to viac som odmietala žiť svoj život. Nenávidela som sa a nenávidela som aj každý ďalší deň, ktorý ešte musel prísť. Vtedy som bola len zriedka kedy šťastná a ak, nepamätám sa, že by som niekedy naplno žila a tešila sa z toho, kto som a čo robím. Keď som bola šťastná, svoj život svoj viac snívala, ako žila. Vnímala som ho ako jeden nekonečný a nenormálne nudný film, ktorý pozeráte len preto, lebo nemáte nič iné na práci, alebo preto, že jednoducho chcete vedieť, ako sa to celé skončí. Ale zároveň sa modlíte, aby tam už neboli žiadne ďalšie zápletky a ono sa to už rýchlo skončilo.

Áno, bola to len obyčajná depka - keby to nebolo také strašne dlhé - ale stále nechápem, na čo to bolo. Verím, že všetko, každá skúsenosť, ktorú prežijeme, každý človek, ktorého stretneme, všetko, čo sa stane, nás má niečo naučiť. Len neviem pochopiť, načo bolo potrebné, aby som sa prehrýzla takým zúfalstvom a beznádejou. Áno, to je to správne slovo. Beznádej...  

Prepáčte, ak zo mňa máte depku, nabudúce to bude snáď o niečo veselšie...:)