Ľudí by sme si vraj nemali privlastňovať. Neviem, či s tým súhlasím, mne by sa páčilo, keby o mne niekto hovoril ako o "svojej". Páči sa mi predstava, že k niekomu patrím a že tomu rozumieme obaja. Keď som prestala používať privlastňovacie zámená, celkom sa mi zmenila slovná zásoba. Nie som si istá, či to dokážem trvalo akceptovať. Asi som mentálny mamonár, chcem si pomenovať a vziať všetko, čo sa mi páči.
Ešte tak pred polrokom som netušila, že radikálne feministky pomenovali históriu žien herstory. Pretože history je vraj mužská história. Strašne múdro to tie baby vymysleli, mne by to nikdy nezišlo na um. A keby som nestretla jednu krásnu a múdru ženu, ani by som netušila, že niečo také existuje. Naučila ma strašne veľa a asi si to vôbec neuvedomuje, hoci jej to často hovorím. Moja mama ma učila variť veci, ktoré mi chutia. Zdenek Pohlreich ma učil variť veci, ktoré sú štýlové. A až keď som začala variť pre ňu, uvedomila som si, že mi chýba to základné - obyčajné, jednoduché chute. Také, ktoré chutia iba ľuďom s citlivými chuťovými pohárikmi. Chute naozajstnosti. Bolo to pre mňa fascinujúce zistenie. Tak som sa naučila variť jednoduché veci, pretože to je naozaj náročná požiadavka.
Kdesi som tu čítala stodvadsať dôvodov, prečo niekoho milovať. Myslím, že ja mám len jeden, prečo milujem človeka, s ktorým, ako dúfam, tvorím pár aj napriek absencii privlastňovacích zámen. Milujem ju, lebo je krásna. Nielen ako žena, dokonalosť, hebkosť a poddajnosť jej tela nie sú tým pravým dôvodom, hoci je to príjemný a okulahodiaci bonus. Milujem ju, lebo keď sa do nej pozriem, cítim sa bezmocne. Všetko, čo je vo vnútri jej hlavy a duše, je také silné a zároveň zraniteľné... Má nádherné obe hemisféry. Keď veľmi chce, dokáže byť krásne racionálna, rozhodná a rázna, ako amazonka. A keď nechce, tak sa krásne roztriešti ako kryštál a trbliece sa v lúčoch Slnka. Aj črepy z nej sú nádherné.
Viem, že si o sebe často myslí veci, s ktorými nesúhlasím, ale brať jej ich nebudem, pretože to nie je možné. Môže si o sebe myslieť čo len chce. Ja si o nej myslím, že fascinujúca. Nie tak, ako exemplárne diela kdesi v múzeu, nemali by ju nikde vystavovať. Mala by mať kdesi svoj vlastný ostrov, svorku vlčích psov a chalúpku obrastenú mechom. Mnoho kníh, malú záhradku s jahodami a nekonečne veľa stromov, lesov a ticha. Tam by mala žiť, ako duševný endemit, ako niekto, kto toho už zažil dosť a teraz chce svoj pokoj a nohy v teple. Myslíte, že by mi dovolila, aby som jej tam piekla buchty?
Myslím na ňu, nech robím čokoľvek. Keď si ráno zalievam kávu do ružového pohára, ktorý mi priniesla, zvykne ma trhnúť, že pri tom rozprávam na prázdnu kuchyňu, lebo tam práve nie je. Občas sa vám to stáva tiež, však? Máte niekoho tak radi, že je s vami aj vtedy, keď ešte nevystrčil nos z postele, ktorú má zaparkovanú 450 kilometrov ďaleko...
Včera som videla skvelú scénu. Bezdomovec klopal na okno v nemocnici oproti. Otvoril mu mladý lekár a ten bezdomovec mu podal ruku so slovami: "Ty jseš tady novej? Vítej uvnitř."
Vítej uvnitř. Muž ulice, strážca nemocničného fukára, privítal mladého doktora vo vnútri toho istého sveta.
Tak som sa nad tým zamyslela a uvedomila som si, že som veľmi nevychovaná. Keď sa do mňa dostala, vôbec som ju neprivítala. Ako som mohla chcieť, aby sa tak rýchlo zabývala, keď som jej ani neponúkla vybaliť kufre? Možno mala dostať viac, ako len jednu zásuvku, možno mala dostať vlastnú skriňu a priestor.
Priestor.
Niekedy, keď sa zamyslím nad formuláciou niektorých vyznaní lásky, hovoríme to nesprávne. Nemali by sme zodpovednosť hádzať na tých druhých a hovoriť im "Láska moja" či "Zmysel môjho života". Hovorme o pocitoch, nie o tom, aký majú tí ľudia účel.
Takže oddnes to nie je "moja žena", je to "žena, ktorú milujem". Azda som politicky i ľudsky korektná.
Dívam sa okolo seba a všade vidím píšucu sa herstory. Všade vidím ženy, ktoré tak zúfalo túžili po láske, šťastí a rodine, že si uvedomili, že muži na to nie sú stavaní, lebo ich potreby a nálady dokáže tolerovať len iná žena. Všade okolo seba vidím ženy, ktoré naozaj veľmi chcú byť šťastné, ale často v topánkach na opätku zakopnú a keď sa ten opätok zlomí, nevedia, čo s tým.
Nikdy som v živote nedosiahla nič, na čo by som bola naozaj pyšná. Ale že som si k sebe vybrala človeka, ktorý je krásny nielen svojim okrúhlym zadkom, považujem za životný úspech, ktorý budem oslavovať, kým budem môcť.
Neviem, či existuje večnosť. Ale ak áno, tak vítej uvnitř. Navždy.
Vítej uvnitř
20.01.2015 15:59:52
- | stály odkaz
Komentáre
SUPER
"Chute naozajstnosti" to je fakt krásna myšlienka, a som rád že to ešte niekto chápe. Takých chlapov veľa nepoznám (alebo si viac všímam ženy). Základné, jednoduché, obyčajné = prirodzené. Je to dobre?
Posledná vete nesie úžasnú myšlienku, poznám takú ženu, a možno aj priateľa. Samozrejme je iný, je skutočný chlap. A niekto komu by som dal do rúk svoj život. Je tu ale medzi nami tromi menší problém ktorý ma zatiaľ dosť ničí... Ale čo už, pre ľudí čo okúsili život "za hranicou" je šťastie veľmi ťažko získavaný pocit. O.o
"žena, ktorú milujem" - to je super povedané, to vedia len ženy. A to je vec ktorú sa veľa chlapov odmieta od nich naučiť, pre svoju vlastnú pýchu, "česť". Stalo sa že mi do života vošiel "anjel", od tej ženy som sa naučil hlboké "jednoduchosti" života. Možnosť stretnúť ju bol osudový krok do života.
Ženy sú z chlapov neštastné, chlapi odmietajú priznať že nie sú na to "stavaní" - potrebujú sa od ženy niečo naučiť.
Máš byť načo hrdá, ak ťa aj nechápem a slovami možno neopisujem nič, srdce vie že si na dobrých vlnách - uchovaj si človeka v sebe.