Je ľahšie odpísať niekoho, ako mu pomôcť. Kritika sa mi javí veľmi sterilnou a dokonca kontraproduktívnou ak miesto podania ruky vráža nôž do chrbta. Už sme si vyjasnili, že kritizovanie má zmysel. Nie však vždy, všade a za každých okolností. Pozrime sa na subjektíve dehonestovanie kritizovaného jedinca. Napr. čo to robíš za hlúposti, čo si opitý? Na jednej strane dávame subjektívny súd, že sú to hlúposti, čo daný človek robí a na druhej ho odsudzujeme ako alkoholika. Koho vtedy zaujíma vnútorné prežívanie kritizovaného jedinca? Čo ak berie lieky spôsobujúce motolizmus? Alebo azda má problémy v oblasti krčnej chrbtice...? Nie každý, kto robí hlúposti musí byť hlupák. Na hodinách spoločenského správania nás učili, že nie je dobre vychovaný ten, čo nevyleje omáčku na obrus, ale ten, čo si nevšimne, keď sa to stane druhému. V súčasnosti sa neraz stretám s pojmom aktívneho počúvania. Priznám sa však, už menej sa stretám s aktívnym počúvaním. Počúvať a vypočuť nie je to isté. Preklenúť mentálne schémy vnútorného dialógu je náročnejšie ako sa empaticky vcítiť do osobnosti, ktorú považujeme za objekt kritiky.