Vídaval som tam to dievča každý deň. Prvý mesiac sme okolo seba chodili len s úškrnom a raz, keď hrozne snežilo a ona stála vonku, namiesto toho, aby sedela dnu, už mi to nedalo. Mala na hlave bavlnenú bielu čiapku a obrovitánsky šál, na ktorom bol pri krku ružový kvietok. Rukavice, aké som jakživ nevidel, zvierali plastový pohár s kávou.

„Nie je ti zima?“ spýtal som, kým sŕkala životabudič.

„A čo ti šije?“ povedala s úsmevom.

Vystrel som ruku na pozdrav, ona zas tú svoju, a keď som sa predstavil a snažil sa ju pobozkať, odtiahla sa.

„No vidím, že pri tebe márne skúšam presadiť postoj baliča.“
“Ak sa chceš presadiť, kúp si kvetináč,“ povedala a zvrtla sa na opätku. Vošla dnu a ja som tam ostal stáť očarený jej úsmevnou hrdosťou a chuťou hrať sa.

Vošiel som do dverí svojej fakulty a stále na ňu myslel. Ako tam stála na tom snehu a mala z neho radosť. Ona má vlastne radosť asi z úplne všetkého, povedal som si a sám sa pobavene na tej myšlienke zasmial.

Hudobná a filmová fakulta sídlia v jednej obrovskej budove, majú však dva osobitné vchody a ich študenti sa stretávajú málo, jedine pri práci. Baletky s režisérmi, zvukári s huslistkami... také páry som tam zaznamenával pomerne často. Ale my sme mali asi akúsi zvláštnu kombináciu a tak to k sebe možno nepasovalo.

Keď som v ten deň šiel domov z prednášky, nenápadne, akoby som sa i sám pred sebou cítil zvláštne, som sa pozeral smerom k dverám filmovej. Ale nebola tam. Iba som vzdychol a ponáhľal sa na električku.

Prišiel víkend, chlapci v kapele sa rozhodli hrať v podnikoch, tak sme sa teda vzali a šli. Hľadal som ju podvedome v dave, či sa náhodou nevyskytne tam, kde ja, ako v nejakom trápnom američáku. Ale nevyskytla sa. V pondelok ráno som zas šiel okolo dvier filmovej. Nič. Nikde. S hlavou v smútku som sa teda pobral k fakulte a pred dverami stálo toto čudo s dvoma téglikmi kávy, z ktorej sa parilo.

„Tipla som, že bez mlieka a s cukrom,“ podávala mi kofeínový zázrak a usmievala sa.

„To by chcelo podať športku, ďakujem,“ očarene som krútil hlavou a chcel si sadnúť na múrik plný snehu.

„Nerob, prechladneš,“ povedala starostlivo a ja som sa na ňu neveriacky pozrel a zasmial. „No prepáč, len som nechcela, aby si bol chorý.“

„By Ti bolo smutno, ak by sme sa nevideli, čooo?“ žmurkol som.

„Tebe vôbec nejde balenie, nechaj to radšej na mňa,“ zamávala mi a smerovala ku škole.

Za rohom sa mi stratila... no len na krátky okamih :-)

Harry